Pozerám

Najlepšie filmy roka - anketa časopisu Sight & Sound

2011-12-02T08:22:00.002+01:00

Britský časopis Sight & Sound usporiadal tak ako každý rok anketu, v ktorej sa respondentov pýtali na najlepšie filmy roka. Podľa hlasovania 100 kritikov a kurátorov vznikol tento rebríček.

1. Strom života (The Tree of Life, r. Terrence Malick)
2. Odlúčenie Nadera a Simin (Jodaeiye Nader az Simin, r. Asghar Farhadi)
3. Chlapec na bicykli (Le gamin au vélo, r. Jean-Pierre Dardenne, Luc Dardenne)
4. Melancholia (Melancholia, r. Lars von Trier)
5. The Artist* (The Artist, r. Michel Hazanavicius)
6. - 7. Vtedy v Anatolii (Bir Zamanlar Anadolu'da, r. Nuri Bilge Ceylan) a Turínsky kôň (A Torinói Ló, r. Béla Tarr)
8. We Need to Talk About Kevin* (We Need to Talk About Kevin, r. Lynne Ramsay)
9. Štyrikrát (Le Quattro Volte, r. Michelangelo Frammartino)
10. Jeden musí z kola von (Tinker, Tailor, Soldier, Spy, r. Tomas Alfredson) a Nie je to film (In film nist, r. Jafar Panahi, Mojtaba Mirtahmasb)

* - nemá slovenský ani český distribučný alebo festivalový názov

Nikolausz Günther Nakszynski by mal dnes 85 rokov

2011-10-18T14:04:00.001+02:00

Nikolausz Günther Nakszynski - alias Klaus Kinski - by sa dnes dožil 85 rokov.

Na pripomenutie: http://www.klaus-kinski.com/kinski/index.html

"Už nie som filmár!"

2011-10-11T07:58:00.002+02:00

"Už nie som filmár! Mal som pocit, že dielo je dokonané. Hotové. Nemám dôvod vytvárať kópie tohto jazyka alebo týchto pocitov, pretože ich chcem chrániť. Aj pred sebou samým. Chcem vám ich venovať. Vytvorili sme ich, berte alebo nechajte tak. To je všetko. Myslím, že mi to stačí. Keď som začínal, mal som 22 rokov a strávil som filmovaním 34 rokov. Krok za krokom som sa snažil prepracovať sa k čistému, veľmi minimalistickému filmu. Chcel som proste spraviť niečo, čo sa dotýka podstaty a povedať vám, že život je veľmi jednoduchý, plný každodennej rutiny, no pritom každý deň je iný. Vždy robíte to isté, no každý deň inak a váš život, tak isto ako aj môj, môže každým dňom slabnúť, až sa nakoniec rozplynie, zmizne. Žiadna apokalypsa, žiadna veľká TV show, nič. Jednoducho zmizne. Toto som vám chcel povedať. Je to ako posledná veta." (Béla Tarr)

citované podľa: http://www.filmlinc.com/blog/entry/bela-tarr-im-not-a-filmmaker-anymore

Kradnúť v tichosti

2011-10-06T11:23:00.004+02:00

„Grécka tragédia na Pigalle.“

(François Guérif)

Bitka medzi mužmi (Du rififi chez les hommes, r. Jules Dassin, 1955)

Na prelome jesene a zimy roku 1954 (1) sa nakrúcal film Bitka medzi mužmi (2) režiséra Julesa Dassina. Dassin bol nútený odísť z Hollywoodu (ocitol sa na zozname neželaných osôb), nejaký čas strávil na rôznych miestach v Európe (Veľká Británia, Taliansko), jeho kariérne vyhliadky neboli bohvieaké. Možnosť adaptovať román Augusta Le Bretona z tzv. Série noire prišla ako blesk z čistého neba.

Akokoľvek komplikovaná bola režisérova cesta k tomuto projektu (3), samotný film ju zatieňuje svojimi kvalitami. Aj po viac než 50 rokoch ho môžeme obdivovať spolu s Truffautom, ktorý sa svojho času vyjadril, že „podľa najhoršieho kriminálneho románu, aký som kedy čítal, spravil Jules Dassin najlepší kriminálny film, aký som kedy videl“ (4). Je to pozoruhodné dielo z mnohých hľadísk, no jeho vrcholom je predsa len ústredná scéna lúpeže v klenotníctve, ktorá sa v priebehu času stala stredobodom pozornosti a záujmu divákov aj kritikov. Film je, ako pripomína už citovaný Truffaut, rozvrhnutý ako klasická tragédia do troch dejstiev: I. – príprava lúpeže, II. – samotná lúpež, III. – trest, pomsta, smrť (5). Je pritom jedno, k akému žánrovému zaradeniu sa uchýlime (film noir, „lúpežný film“ (6), ...) – film je, metaforicky povedané, skrz-naskrz čierny, iba príležitostne ním prebleskujú záblesky sivej (7).

Z estetického hľadiska je pozoruhodné kľúčové druhé dejstvo. Takmer 30-minútová scéna – sekvencia lúpeže je nakrútená bez akéhokoľvek dialógu a bez použitia nediegetickej hudby. Film ukazuje štyroch mužov – „bratov v zločine“ – ako bez slov uskutočňujú dokonale synchronizované a organizované procesy vedúce k žiadanému výsledku. Kým v prvom dejstve Dassin predstavuje jednotlivé postavy prostredníctvom dialógov a v rôznych situáciách, druhá časť filmu je výjavom prísnej koncentrácie a majstrovskej súhry. Muži si rozumejú aj bez slov – a režisér nepotrebuje ich vysoko profesionálne počínanie nijako „glosovať“ hudobným sprievodom. Ich akcia pripomína dokonale funkčný stroj, ktorého každá súčiastka je na svojom mieste a robí presne to, čo má. Element náhody či pôsobenia vonkajších síl je tu absolútne eliminovaný, všetko je dokonale pripravené, nacvičené, nie je tu priestor na omyl, chybu, krok vedľa. Miestami ako by sme sa pozerali na baletné predstavenie.

Hoci ide o centrum a vrchol celého filmu, neznamená to, že zvyšok diela je nezaujímavý. V úvode citovaný výrok o „gréckej tragédii na Pigalle“ sa vyjavuje až v treťom dejstve, teda v dohre lúpeže. Práve v tejto časti sa zároveň ukazuje aj temné ladenie diela. Spolupráca štyroch „profíkov“ je pri samotnej lúpeži založená na vzájomnej dôvere a lojalite. Následne, keď sa expert na sejfy César (stvárnil ho Dassin) neovládne a daruje ukradnutý šperk kabaretnej šansoniérke Viviane (Magali Noël), do hry výrazne zasiahne aj gang vedený Pierrom Grutterom (Marcel Lupovici), ktorý si robí zálusk na korisť. Všetko smeruje k osudovému rozuzleniu odohrávajúcemu sa už mimo ulíc francúzskej metropoly (8).

Bitka medzi mužmi je oslavovaná ako jeden z pilierov a majstrovských diel žánrovej produkcie, čo jej určite náleží. Film nestratil nič zo svojej pôsobivosti a aj dnes pôsobí veľmi sviežo, moderne. Skrátka, oplatí sa ho pozerať – a to nielen kvôli akejsi nostalgii za starými časmi, ale predovšetkým pre jeho vlastné kvality.

Poznámky:

(1) Medzi 22. septembrom a 21. decembrom; premiéra v Paríži bola 13. apríla 1955.
(2) Česká televize uvádzala film pod názvom Rvačka mezi muži – odtiaľ slovenský preklad.
(3) Podrobný opis in: Philips, Alastair: Rififi. Londýn, New York : I. B.Tauris & Co. Ltd, 2009.
(4) Cit. podľa: Truffaut, François: Le Rififi Chez les hommes. In: The Films in My Life. The Touchstone Edition. New York : Simon & Schuster, Inc., 1985, s. 209.
(5) Pozri ref. 4, s. 209.
(6) V angličtine tzv. „heist movie“.
(7) Koniec koncov Dassin odmietol nakrúcať počas slnečných dní. Veľmi vzdialeným echom tejto stratégie môže byť tvorba Bélu Tarra – aj ten pri svojich (najmä neskorých) filmoch nakrúcal len za nepriaznivého počasia. Tarr priznáva inšpiráciu francúzskym filmom noir (najvýraznejšie vystupuje do popredia vari v Mužovi z Londýna).
(8) Aj tým, že sa Dassin rozhodol nakrúcať na lokáciách mohol osloviť budúcich režisérov novej vlny – táto produkčná stratégia sa dodnes cituje ako jedna z hlavných charakteristík novej vlny.

Strom života

2011-09-30T15:11:00.001+02:00

Ambíciou najnovšieho opusu Terrenca Malicka Strom života, oceneného na poslednom festivale v Cannes Zlatou palmou, je ukázať divákovi život Zeme a ľudského druhu na nej. Vo filme sa veľmi výrazne prejavujú dve mierky: makro – výjavy z histórie planéty a mikro – osudy rodiny v 50. rokoch 20. storočia. O ich prepojení a jeho teologických a filozofických aspektoch sa bude zrejme ešte dlho diskutovať; rovnako aj o spriaznenosti (či naopak opozičných pozíciách) Malickovej argumentácie s rôznymi jeho predchodcami z daných oblastí. Dôležité však je mať neustále na pamäti jedno: Malick nenapísal teologicko-filozofický traktát, ale nakrútil film. Z toho dôvodu je potrebné diskutovať predovšetkým o obrazoch, spôsoboch, ktorými vyjavujú zmysel, o vzťahoch medzi nimi navzájom, medzi obrazmi a zvukmi atď.

Strom života je výlučným dielom stojacim mimo akýchkoľvek súčasných kinematografických trendov. Neznamená to, že každý jeden obraz / postup / technika sú zvrchovane pôvodné, no celkový systém filmu je vskutku unikátny. Malick nevynachádza novú filmovú reč (to dnes už zrejme ani nie je možné), ale spôsob vedenia rozpravy. Hoci jeho film z pochopiteľných príčin nedokáže prekonať skutočnosť, že sa odvíja v čase, svojou výstavbou popiera princípy chronológie a kauzality v tradičnom zmysle. Zároveň ide o film bez jasne definovaného centra a perspektívy: najsilnejšie akcentovaným uhlom pohľadu je ten Jackov, no v rôznych momentoch sú zdôrazňované aj perspektívy ostatných postáv. Výsledkom je dojem, akoby sme sa ocitli pred obrovským plátnom, na ktorom sa odohrávajú rôzne deje, navzájom (zdanlivo) nesúvislé, no predsa stmelené jednotiacim motívom. Dokážeme si predstaviť iné rozzáberovanie bez toho, aby došlo k zásadnej zmene významu.

Malick vkladá svoju dôveru do obrazu a nepodceňuje diváka. Na rozdiel od mnohých iných (nielen) amerických filmárov nepotrebuje zdvojovať zdroj informácií. Postavy síce často šepkajú svoje monológy ponad obrazy, no ide o kontrapunkt (najvýraznejšie badateľný vari vo chvíľach, keď sa v replikách obracajú k Bohu). Zároveň tu nachádzame niekoľko pomerne dlhých pasáží bez akéhokoľvek hovoreného slova. Kameraman Emanuel „Chivo“ Lubezki hovorí: „Takže herci predvádzajú dialóg, ale Terryho dialóg nezaujíma. Rozprávajú – a my nakrúcame odraz alebo vietor alebo okenný rám – a len potom konečne na nich zašvenkujeme, keď dokončia dialóg. (...) Myslím si, že Bradovi trvalo pár dní až týždeň, kým sa na to naladil.“ (1) Niekoľko scén akoby vypadlo z abstraktného experimentálneho filmu. Pohyby a rámovanie kamery nasycujú aj zdanlivo praobyčajné zábery zvláštnym emocionálnym napätím. Kamera sa často hýbe aj v záberoch / scénach, kde by „nemusela“ – a často volí neprirodzené, nemotivované uhly – podhľady, nadhľady, sníma „vychýlená“ z osi... Krása obrazov láska oko diváka, no nestrháva na seba toľko pozornosti, aby prehlušila dianie zmyslu. Krása je symbolom pravdy, hovorieval už Andrej Arsenjevič Tarkovskij. Apropo, skúsený divák si pri sledovaní Stromu života práve na tohto ruského klasika zrejme spomenie. Ktovie, ako by Tarkovskij na film zareagoval, či by ho bol ochotný prijať (hoci sa zjavne vymyká jeho pravoslávím ovplyvnenému svetonázoru), alebo či by ho radikálne odmietol – podobne, ako kedysi Kubrickovu Vesmírnu odyseu. (2)

Pre Malickov film je nesmierne dôležitý zvuk a hudba – ostatne, táto tendencia sa prejavuje v celom jeho diele. Okrem pôvodnej hudby zloženej Alexandrom Desplatom (3) sa tu objavujú rôzne útržky klasických kompozícií (Smetana, Brahms, Bach, Berlioz...), či už diegetického (scéna, keď pán O’Brien necháva pri večeri rodinu počúvať Brahmsovu 4. symfóniu) alebo nediegetického pôvodu (občas hudba „vystupuje“ z rámca diegézy). Hudba je však Malickovi viac než len nástrojom na zvýrazňovanie emócií. Miestami sa až zdá, akoby mu bola vzorom, ktorý sa snaží svojou tvorbou napodobniť. Jednotlivé obrazy v Strome života nachádzajú svoje zdvojenia, zrkadlové odrazy, variácie, mutácie... Celkom ako v symfónií, kde sa jednotlivé motívy opakujú, v priebehu skladby sa opakovane vynárajú na hladinu, občas hrané inými nástrojmi než predtým atď. Tento postup je, pochopiteľne, zachovaný aj v rovine hudobného sprievodu. Dôraz sa kladie aj na zvukový dizajn filmu. Ruchy a dialógy sú zvýrazňované či naopak potláčané. Napríklad sa stáva, že vidíme postavy rozprávať, no nepočujeme, čo hovoria. No a je tu ešte voice-over, komentár mimo obrazu, tiahnuci sa naprieč celým filmom – aj toto je Malickovým priaznivcom dôverne známa figúra. Práve tento mnohohlas potvrdzuje jednoznačne náboženské vyznenie filmu. Nedá sa tu hovoriť o spirituálnom filme, ktorý by pre diváka otváral možnosť extatického zážitku stretnutia s Bohom, no Strom života vyjavuje náboženské prežívanie postáv. Práve tu môže pre diváka spočívať prípadný kameň úrazu: Malick nezaujíma chladný odstup; ponecháva na divákovi, či je takýto prístup schopný / ochotný prijať.

Strom života je manifestáciou jedného zrelého, dovŕšeného, kompletného, sebavedomého a sebaistého režijného štýlu. V spätnom pohľade sa priam zdá, akoby tu Malick zintenzívnil a radikalizoval techniky, postupy a motívy priebežne overované vo svojich filmoch od celovečerného debutu Badlands až po Nový svet. Ide o veľké, odvážne kino, ohromné plátno, ktoré ponúka ucelenú víziu sveta a života človeka v ňom. Kino, ktoré treba vidieť.

Poznámky:

(1) Porovnaj: Zeitchik, Steven: ‚Tree of Life‘ cinematographer: ‚It was like no set I ever worked on‘. Dostupné na http://latimesblogs.latimes.com/movies/2011/01/terrence-malick-tree-of-life-brad-pitt-chivo-images.html (k 8. 6. 2011)

(2) Práve s 2001: Vesmírnou odyseou sa bude Malickov opus zrejme najčastejšie porovnávať.

(3) V rozhovore v májovom čísle Cahiers du cinéma Desplat spomína, že nevedel, koľko z jeho hudby (a ako) bude vo filme použité a že keď komponoval hudobnú stopu, nevidel celý film, iba jeho útržky. Celý film mal údajne vidieť až pri jeho uvedení na festivale v Cannes.

Recenzia vyšla pôvodne v augustovom čísle časopisu Kinečko. Za možnosť uverejniť ju aj tu ďakujem šéfredaktorke Eve Križkovej.

Obrázky v texte pochádzajú z webu distribučnej spoločnosti Film Europe.

Kolízia romantizmu a melanchólie

2011-09-30T08:31:00.002+02:00

Von Trierove filmy Antikrist a Melancholia sa sebavedome rozpínajú medzi dvoma pólmi. Na jednej strane to je vyrovnávanie sa s tvorbou velikánov svetovej kinematografie, na druhej strane spracúvanie odkazu (najmä) nemeckého romantizmu. Prvý bod je veľmi ľahko čitateľný: Antikrist bol venovaný Andrejovi Tarkovskému (nech už to von Trier myslel akokoľvek – v každom prípade zjavne cítil potrebu nejako sa vztiahnuť k ruskému majstrovi), pri Melancholii režisér spomína napríklad Antonioniho a Viscontiho. (1)

Čo sa týka romantizmu, sám von Trier nás nabáda, aby sme boli obozretní: „Romantizmus a melanchólia sú dve veľmi odlišné veci. Vo filme môžeme hovoriť o ich kolízii.“ (2) Odvážim sa tvrdiť, že práve z tejto kolízie sa rodia najpozoruhodnejšie momenty Melancholie. Jedným z nich je pre mňa úvodná sekvencia, v ktorej za tónov prelúdia Wagnerovej (3) opery Tristan a Izolda dochádza ku kolízii Zeme s planétou z názvu filmu. Von Trier sa tu zaobíde bez dialógov, stačí mu sled vysoko štylizovaných obrazov komponovaných na spôsob tableaux vivant s romantickými námetmi – postavy kúpajúce sa v (nielen) mesačnom svite, postavy uprostred hustého lesa, ... Výjav zrážky planét, ktorý uzatvára desaťminútový prológ, je potom predchnutý hlbokým pátosom.

Film je rozdelený do dvoch častí pomenovaných podľa sestier Justine (Kirsten Dunst) a Claire (Charlotte Gainsbourg). Justine je jednoznačne melancholickým elementom. Ostatné postavy nedokážu pochopiť jej správanie a konanie, môžu ho len prijať či, v horšom prípade, trpieť. (4) Melanchólia ju postupne paralyzuje, vysáva z nej životný elán. V určitom momente ani nedokáže bez pomoci druhých vstať z postele, okúpať sa, či najesť. Na druhej strane, Justine sa nebojí nadchádzajúcej tragédie, akoby ju dokonca očakávala. V momente, keď sa planéta Melanchólia blíži k Zemi, ožíva, vracia sa jej energia. Nedá sa povedať, že by sa na planetárnu kolíziu tešila, no tušíme, že ju očakáva – a to jej dodáva pokoj. (5) Veď život na Zemi je zlý, za touto planétou netreba žialiť; nikomu nebude chýbať.

Justine vidí viac než ostatné postavy. Jej vnímanie je inak nastavené. To sa naplno ukáže v rozhovore s Claire (tou rozumnou, ako nezabudne pripomenúť ich matka počas svadobnej oslavy) o tom, či život existuje aj niekde inde ako na Zemi. Justine vie, že nikde inde život nie je. V scéne, v ktorej sa snaží presvedčiť Clarie o svojom apriórnom poznaní, dôvodí Justine jednoducho tým, že „I know things“.

Hoci sú teda Justine a Claire portrétované ako veľmi rozdielne postavy, estetika filmu sa tomu nejako výrazne nepodriaďuje. V oboch častiach kameraman Manuel Alberto Caro sníma dianie predovšetkým z ruky (6), často pracuje s detailmi tvárí, s malou hĺbkou ostrosti. Jediným podstatným rozdielom je farebné ladenie, čo je však motivované skutočnosťou, že prevažná väčšina prvej časti sa odohráva v noci a druhej cez deň (v oboch sú pritom interiérové aj exteriérové scény). Jediným výrazným vybočením tak zostáva prológ.

Von Trier sa vo svojich posledných filmoch nepotrebuje zastrešovať „veľkohubými“ manifestmi ako v polovici 90. rokov (ktorých pravidlá navyše sám do bodky nedodržiaval). Z Dogmy 95 si ponechal niektoré nástroje, no zároveň sa už dnes nebráni iným (hudba, efekty, dôsledná mizanscéna – vrátane rekvizít...). Výsledkom je vybrúsený, vyleštený, nablýskaný režijný štýl – miestami možno až príliš.

Poznámky:

(1) Dej Melacholie sa odohráva na zámku obkolesenom 18-jamkovým golfovým ihriskom – v poslednej scéne Antonioniho Noci sa hlavné postavy prechádzajú práve po golfovom ihrisku. K Viscontimu – pozri režisérove vyhlásenie (dostupné na oficiálnej stránke filmu – http://www.melancholiathemovie.com/#_directorsstatement): „U Viscontiho bolo vždy niečo, čo povznáša látku, čo z nej robí niečo viac než obyčajnú triviálnosť... povznáša ju na majstrovské dielo!“ Istou formou odkazu na Viscontiho môže byť aj obsadenie Charlotte Ramplingovej, ktorá hrala v Súmraku bohov.

(2) Pozri: DELORME, Stéphane: La douceur de la mélancolie. Entretien avec Lars von Trier. In: Cahiers du cinéma, č. 669, júl – august 2011, s. 38.

(3) Wagnerova hudba sa pre viacerých filmárov stala jedným z emblémov romantickej kultúry: využíva ju Werner Herzog (Nosferatu – fantóm noci), ako aj Terrence Malick (Nový svet). Treba podotknúť, že každý z týchto tvorcov (vrátane von Triera) s romantickými impulzmi narába celkom inak (a taktiež pripomínam, že využívajú aj iné zdroje daného obdobia či smeru než Wagnera).

(4) Pozri opakujúcu sa repliku, ktorú predniesla Claire: „Niekedy ťa tak veľmi nenávidím!“

(5) V tomto je vo von Trierovom ponímaní ako zviera – aj kone v stajni sa upokoja, keď sa planéta priblíži.

(6) Vďaka tomuto kľúču môže prvá časť pripomínať Vinterbergovu Rodinnú oslavu, no v celkovej atmosfére sa filmy predsa len výrazne líšia. Rodinní „kostlivci v skrini“, ktorí sú u Vinterberga ťažiskom drámy, sú tu len sprievodným javom, poznámkou na okraj, nie dejotvorným elementom.

Text vyšiel pôvodne v októbrovom čísle časopisu Kinečko. Za možnosť uverejniť ho aj tu ďakujem šéfredaktorke Eve Križkovej.

Fotografie v texte pochádzajú z webu českej distribučnej spoločnosti Aerofilms (http://www.aerofilms.cz/filmy/153-Melancholia/fotogalerie/video/)

Svetlo, teda čas

2011-09-29T13:50:00.004+02:00

I. Stávať sa iným

Tancredi povedal matke o svojej nastávajúcej manželke prvýkrát, keď boli na sviatok svätého Ambróza v La Scale: „Mama, ožením sa so ženou krajšou, než si ty!“ Jeho vyvolená bola vtedy ešte v Rusku. Spoznali sa tak, že Tancredi navštevoval ako zberateľ umeleckých diel dom jej otca, reštaurátora. Jedného dňa ju, plachý a sladký, pozval von. Nemohli ich vidieť na verejnosti, a tak jazdili v taxíku až do svitania. Potom sa milovali. Tancredi zobral ženu do Milána a ona odvtedy nebola v Rusku. Pomenoval ju Emma. Na svoje pôvodné meno si už nespomína (ale vie, že doma ju volali Kiteš). Nové meno prijala, prestala byť Ruskou a naučila sa byť Taliankou. Jedného dňa navarila polievku „ouchu“, tak, ako ju to naučila jej stará mama. Jednému z jej detí, šesťročnému Edoardovi, chutila tak veľmi, že chcel, aby ju matka spravila opäť. Edoardo má rád fakt, že jeho matka je Ruska.

Prvé zábery ukazujú ulice, námestia, parky a rôzne budovy Milána prikryté snehom. V Miláne vraj sneží zriedkakedy. Kamera kĺže po priečelí domu, pripomínajúceho niečo medzi palácom, múzeom a väzením. Strihom sa prenesie na druhú stranu fasády, priamo do útrob pompézneho sídla rodiny Recchiovcov a sleduje dynamický proces príprav veľkolepého rodinného obeda. Nálada v dome je slávnostná: Tancrediho otec oslavuje narodeniny. Emma sa vyžíva v úlohe hostiteľky. Oblečie si nádherné šaty, nalíči sa, skontroluje zasadací poriadok pri slávnostnom stole. Neskôr, počas večere, odovzdá starý pán riadenie rodinnej továrne do rúk svojho syna a vnuka s odôvodnením, že adekvátnou náhradou za neho sú dvaja muži. Medzitým do domu prichádza Antonio, mladý kuchár, ktorý v to ráno porazil jej syna Edoarda pri pretekoch. Priniesol mu darček – tortu. Antonio nechce vojsť dnu, no Edoardo ho ešte pred jeho odchodom stihne zoznámiť s Emmou. Práve toto stretnutie stojí na počiatku dramatických zmien v rodine Recchiovcov.

Emma je krásna žena, manželka a matka, stredobod prosperujúcej rodiny. Nebolo to tak vždy – no nevieme, ako to bolo predtým. Spoznávame ju v jednom okamihu a musíme sa uspokojiť s tým, čo nám prezradí ona sama (a nie je toho veľa). Musíme si vystačiť s jej ladnými pohybmi, keď sa takmer vznáša vzdušnými chodbami ohromného sídla, s jej mimikou, gestami. Je distingvovaná, dokonale ovládla rolu, ktorá jej bola uprostred tohto sveta pridelená. Je presne tým, čím musí byť v rámci rádu danej spoločenskej vrstvy, buržoázie. A predsa sa postupne stáva niekým iným. Ženou plnou vášne, túžby milovať a byť milovaná. Chce sa celkom odovzdať mužovi, nie však svojmu. Ona zjavne dokáže uspokojiť jeho potreby a naplniť jeho predstavu harmonického manželstva, no jej niečo očividne chýba.

II. Zmysly, zmyselnosť a zmysel

Emma je v kontakte so svetom, ktorý obýva, prostredníctvom zmyslov a jej prítomnosť na plátne pôsobí predovšetkým na divákove zmysly, až v druhom rade ho oslovuje rozumovo. Pozícia Emmy a pozorovateľa jej vystupovania je prakticky totožná. Emma uchopuje jednotlivé prvky okolitého prostredia dotykom, chuťou, čuchom. Diváka oslovujú najmä zvyšné dva: zrak a sluch. Všimne si výraznú farbu Emminých šiat (takmer v každej scéne je oblečená v iných) či jej nezvyčajný účes, ako napríklad drdol pripomínajúci Kim Novakovú vo Vertigu. Príklad za všetky: niekedy netreba prácne napodobňovať veľkých majstrov, usilovať sa o dôkladné a presné citácie z ich diel, ale stačí oveľa menej. Drobný, takmer nepatrný detail okamžite vťahuje do hry náladu, atmosféru možno aj protichodnú tej, ktorú režisér buduje v scéne svojimi vlastnými nástrojmi. Otvára tak inú rovinu vnímania a obohacuje divákov zážitok. Emma je stále tá istá a zároveň vždy iná. Jej premena je mnohoraká – stále otvorená, a do istej miery nevyspytateľná. Prebudená zmyselnosť akoby túto zrelú ženu opäť vrhla do života. Sledujeme, ako si zmyslovo uvedomuje, všíma, užíva predtým prehliadané maličkosti života. Pôžitok z jedla ju upriami na cit, s akým bolo pripravené – pôžitok jemnosti, rafinovanosti ju zároveň nevyhnutne vedie k ďalším pôžitkom tela. Pre Emmu je objav vlastného potenciálu zmyselnosti životným zlomom, prehliadne jeho hraničnosť, ignoruje možné dôsledky. Nakoniec je to práve polievka oucha, ktorá nepriamo privolá tragédiu v poslednej časti filmu – kvôli nej syn odhalí neveru svojej matky a to ho zabije.

Keď prvýkrát vidíme, ako sa Emma miluje s Antoniom, milenec ju pomaly vyzlečie a zloží z nej šperky, vrátane obrúčky z jej ruky. Zrazu pred ním stojí celkom obnažená zmyselnosť v ženskom tele. Neskôr sa milujú na lúke, vo veľkých detailoch. Prstom jej hladí bradavku – strih – včely zbierajú peľ z lúčnych kvetov – strih – cícerok potu stekajúci po hladkej, mramorovo bielej pokožke – všetko sa kúpe v slnečných lúčoch. Mäkké rozptýlené svetlo pohlcuje ostré kontúry dvoch tiel zaklinených do seba vo vášnivom kŕči. Jediný, neopakovateľný moment: milenci ani svetlo už nikdy nebudú také, ako v tejto chvíli. Impresia. Z tohto miesta, pri takomto osvetlení a uhle pohľadu, v tejto chvíli, sa veci javia práve a jedine takto. Stačí drobné vychýlenie do strany, jemná zmena perspektívy a už bude všetko iné, aj keď pôjde stále o tú istú vec. „Důležité je toto: nemůžeme vidět všechno naráz a ze všech stran, jak říká Maurice Merleau-Ponty, nýbrž vždy jen něco a odněkud – vždy z určité perspektivy.“ (Miroslav Petříček, Myšlení obrazem. Herrmann & synové, Praha 2009, s. 47.) Podobne ako niektorým impresionistickým maliarom, Guadagninovi ide, zdá sa, predovšetkým o „materializáciu“ svetla prostredníctvom obrazu. Objekty, ktoré sníma (bez ohľadu na to, či ide o rastliny, živočíchy alebo ľudí) mu v najlepších scénach jeho filmu (napríklad vo vyššie opísanej scéne milovania Emmy s Antoniom) slúžia ako plochy odrážajúce premeny svetla. Samozrejme, vždy ide o záblesky vytrhnuté z časopriestoru, vymedzené zorným poľom kamery. Pohľad je vždy situovaný v čase a priestore, trvá a zároveň v každom okamihu okupuje jedinečnú pozíciu. („Kinematografie je v současné době jediný nástroj, který událost zachycuje v systém všech čtyř souřadnic. V tom se projevuje její nadřazenost nad lidským duchem, jenž patrně není uzpůsoben tak, aby snadno uchopil čtyřrozměrný kontinuální celek.“ Jean Epstein, Fotogenie nezvažitelného. In: Poetika obrazů. Herrmann & synové, Praha 1997, s. 194.) Predstavujem si maliara pred plátnom na brehu jazera. Stojí pri stojane, maľuje, občas zdvihne hlavu, aby sa pozrel na jazero. Poobede slnko pomaly zapadá, vždy, keď maliar vzhliadne k hladine jazera, vidí odlesky lúčov inej intenzity, menia sa aj farebné tóny, celková atmosféra; v každom okamihu sa mu ukazujú inak. Jednotlivé objekty (jazero u maliara, ľudská koža u Guadagnina) dokážu vierohodne odraziť prchavé efekty, ktoré vytvára svetlo odrazom na danom povrchu. Svetlo ako možnosť jedinečného zviditeľnenia neopakovateľných okamihov bytia. Svetlo, teda čas.

„Kdo zná pravý smysl uplývaní času, kdo ví, zdali nějaký takový smysl vůbec má? Ne bez úzkosti se tu člověk ocitá před chaosem, který zakrýval, popíral, zapomínal a který se domníval zkrotit.“ (Epstein, Jean, c.d.)

Samozrejme, film a maliarstvo sa rozchádzajú okrem iného v narábaní so štvrtým rozmerom. Projekcia filmu sa odohráva za bežných okolností v dĺžke vymedzenej samotným filmom, vnímanie obrazu divákom v čase maliar neovplyvní. Filmár si teda sám určuje dobu, počas ktorej môže na diváka útočiť rôznymi audiovizuálnymi podnetmi a impulzmi a zahlcovať nimi jeho zmysly. Čím viac ich je a čím intenzívnejšie sú, tým väčšia je pravdepodobnosť, že dokáže oddialiť moment, keď pozorovateľ precitne a dôjde k nemu ku konceptualizácii sprostredkovaných dát. A práve tu nie je Guadagnino celkom úspešný. Hoci sa snaží diváka opojiť pohybom kamery, spôsobom, akým si svetlo podmaňuje scénu, do záberu či scény sa mu často vkráda rušivý element. V niektorých chvíľach aj prednes replík pôsobí rušivo, núti diváka (aspoň dočasne) prestať sa spoliehať na svoje zmysly a racionalizovať to, čo sa deje na plátne.

V tej chvíli dochádza k istej kríze zmyslu. Zrazu je až príliš zjavné, že sledujeme príbeh erotického prebudenia ženy nedostatočne uspokojenej manželstvom. Rozprávanie je pochopiteľne poháňané hlavnou otázkou – ako nakoniec odhalenie Emminho vzplanutia zasiahne rodinu? – a priebežne sa vynárajúcimi doplnkovými: ako to prijmú jej deti? ako sa zmení vzťah Antonia a syna Edoarda? podarí sa Antoniovi presvedčiť otca, aby ho podporil v úmysle otvoriť si reštauráciu? Jednoduchá, lineárne rozvíjaná zápletka sa pletie do cesty Guadagninovi pri hľadaní čistého vyjadrenia zmyslovej (prípadne zmyselnej) skutočnosti.

III. Ja som láska

Guadagnino úplne nenapĺňa vysoko nastavené ambície, naznačené už aj v majestátne pôsobiacom názve svojho filmu. V istom zmysle sa až žiada povedať, že Ja som láska dosahuje, napriek Guadagninovej nie celkom čitateľnej autorskej koncepcii, miestami naozaj pozoruhodné výsledky. Leví podiel na tom má nepochybne Tilda Swintonová: nielen, že sa s bravúrou a prirodzenou eleganciou zhostila úlohy Emmy, zároveň bola aj producentkou filmu a akousi „krstnou mamou“ – s Guadagninom o jeho nakrúcaní uvažovali a debatovali niekoľko rokov pred samotným nakrúcaním a Swintonová pôsobila v ich komunikácii ako rovnocenný aktívny element (aspoň to vyznieva z rozhovorov, ktoré poskytli). Okrem známej britskej herečky sa o najlepšie momenty filmu do veľkej miery pričinili kameraman Yorick Le Saux a strihač Walter Fasano. Odkazy na Viscontiho či Antonioniho, viac či menej jemne votkané do textúry filmu (titulková sekvencia je napr. akýmsi vizuálnym echom záverečnej scény Zatmenia – farebné tónovanie je tu potlačené – evokuje čiernobiele ladenie; príprava a slávnostné stolovanie rodiny Recchiovcov zase celkovou náladou a atmosférou pripomenie Súmrak bohov – ale aj detailmi – tiež ide o oslavu narodenín, oslávenec sfúkne jedinú sviečku an torte...), polahodia oku, no nie sú pridanou hodnotou či dokonca samostatnou kvalitou Guadagninovho a Swintonovej diela.

Ja som láska, tento monumentálne pôsobiaci výrok, by mohlo predniesť viacero postáv filmu, vrátane tých najnenápadnejších. Aj to závisí od konkrétneho uhlu pohľadu a jemu prislúchajúcemu jedinečného momentu.

CITOVANÉ FILMY:

Ja som láska (2009 – Io sono l’amore; Luca Guadagnino), Súmrak bohov (1969 – La Caduta degli dei; Luchino Visconti), Vertigo (1958 – Vertigo; Alfred Hitchcock), Zatmenie (1962 – L´Eclisse; Michelangelo Antonioni).

Text bol pôvodne uverejnený v Kino/Ikone 2/2010. Ďakujem za možnosť uverejniť ho aj tu šéfredaktorovi Martinovi Kaňuchovi.

Obrázky v texte pochádzajú z: http://www.advitamdistribution.com/spip.php?article68

Edícia Cinematik - Filmy Jacquesa Audiarda

2011-08-23T08:07:00.000+02:00

Cinematik zakladá vlastnú knižnú edíciu

Medzinárodný filmový festival Cinematik, ktorého 6. ročník sa uskutoční v dňoch 9. – 15. septembra v Piešťanoch, sa rozhodol podporovať kritické myslenie o filme a založil knižnú Edíciu Cinematik. Prvá publikácia tejto edície nesie názov Filmy Jacquesa Audiarda a obsahuje 9 textov prevažne mladých slovenských a českých autorov.

Festival chce takýmto spôsobom ponúknuť svojim návštevníkom možnosť rozširovať svoje znalosti kontextov svetovej kinematografie a zároveň predĺžiť a prehĺbiť zážitok z kvalitných filmov. Chce rozvíjať filmovú kultúru na Slovensku s nádejou, že tak nepriamo pomôže i filmovej tvorbe. Kritika a prax sú totiž prepojené od vzniku kinematografie, vedú vzájomný dialóg a ovplyvňujú sa. Jedno bez druhého nemôže plnohodnotne existovať.

Prvý, približne 60-stranový zborník, je venovaný tvorbe francúzskeho režiséra a scenáristu Jacquesa Audiarda, keďže festival Cinematik uvedie retrospektívu jeho filmov v sekcii Rešpekt. Jednotlivé texty sa venujú buď jeho tvorbe ako celku (zasadzujú ju do kontextu francúzskej filozofie, skúmajú, akým spôsobom pracuje so žánrom, alebo akým spôsobom modeluje svojich hrdinov), alebo analyzujú konkrétne filmy. S výnimkou jediného prípadu ide o pôvodné texty. Editorom zborníka je Michal Michalovič. O Jacquesovi Audiardovi doteraz neexistuje žiadna ucelená anglofónna, ani frankofónna publikácia.

Prvý zväzok Edície Cinematik bude nepredajný, návštevníci festivalu a čitatelia však majú možnosť získať tzv. čitateľské výtlačky, ktorých je obmedzený počet. Podmienkou pre získanie výtlačku je, aby záujemca napísal e-mail so svojím celým menom na adresu « edicia@cinematik.sk », počas festivalu si zborník bezplatne vyzdvihol v akreditačnom centre a do jedného mesiaca od skončenia festivalu (t.j. do 15. októbra 2011) o zborníku publikoval nejaký text v ľubovoľnom médiu – printovom, elektronickom, či na svojom blogu. V tomto prípade nejde o súťaž, nebude sa posudzovať kvalita príspevkov o zborníku. Na rovnakú e-mailovú adresu by mali po vyjdení článku účastníci zaslať odkaz na vlastný článok. Aj takýmto spôsobom chce festival podnecovať písanie o filme.

Edícia Cinematik sa rozbieha ako dlhodobý projekt s potenciálom rastu v budúcnosti.

Obrazy banalít (Poznámky k metóde Chrisa Markera vo filme Bez slnka)

2011-08-01T09:10:00.000+02:00

Tento text nechce byť profilom Chrisa Markera, významného francúzskeho (okrem iného) filmára, ani úvodom do štúdia jeho diela. Preto sa hneď na začiatku chcem vzdať nároku na komplexnosť opisu a s ním spätej zodpovednosti. Venovať sa chcem iba jednému Markerovmu dielu, ktoré ma istým spôsobom znepokojí vždy, keď sa pokúsim postihnúť ho zaujatím konkrétneho, jasne stanoveného uhla pohľadu. Totižto opakované sledovanie Markerovho „najkrajšieho“ filmu ma provokuje opísať ho, no zároveň akosi mojej snahe uniká. Ak však rezignujem na celistvosť výpovede (koniec koncov aj Markerov film je viac fragmentárny než systematický), otvára sa horizont možností. Považujem za férové voči čitateľovi vopred vymedziť stratégiu, s akou chcem pristúpiť k danému filmu, aby v prípade nezáujmu mohol rýchlo obrátiť stránku časopisu na zaujímavejší článok. Na druhej strane od písania neočakávam nejaké definitívne súdy či výroky s konečnou platnosťou. V podstate mi ide o to, uviesť niekoľko poznámok k Markerovmu filmu. Horizont možností, ktorý sa predo mnou otvára, nechcem nijako zužovať ani násilne zatvárať. Mojím (nesmelým) cieľom je iba ponúknuť čitateľovi subjektívny opis niekoľkých motívov vynárajúcich sa pri premýšľaní o danom diele. Moje uvažovanie v tomto prípade nemá predbežne vytýčené ciele. Chcem sa viac sústrediť na dráhy, ktorými sa možno uberať.

Pri pohľade do viacerých sekundárnych zdrojov sa pred nami vynorí určitá (tematická) súradnicová sieť s nasledujúcimi opornými (nie nutne hraničnými) bodmi: pamäť, čas, obraz, m(i)esto, história, náboženstvo, moderná spoločnosť, Japonsko, Afrika, Európa. Celkom iste nie je tento „zoznam kľúčových slov“ úplný; tematický záber Markerovho filmu je skutočne pozoruhodný. Čo je však zaujímavé, jednotliví autori sa orientujú viac či menej výsostne prostredníctvom týchto bodov a rozvíjajú úvahy o nich. Táto cesta je celkom legitímna: autori všetkých článkov dochádzajú pri interpretácii jednotlivých načrtnutých tematických okruhov k zaujímavým výsledkom. Tak napríklad B. C. Holmes ponúka zaujímavý pohľad na film cez tému pamäti a predostiera, že „centrálnou témou Bez slnka je nedostatočnosť pamäti“. Podľa neho „prostredníctvom série juxtapozícií rozdielnych obrazov a obrazov a hovorených slov Marker odhaľuje šesť príbuzných nedostatočností vizuálneho obrazu“. Jaime N. Christley tvrdí, že Bez slnka „môže byť intelektuálne najvzrušujúcejší film, aký bol kedy nakrútený“. Mohli by sme pokračovať ďalej vo výpočte interpretačných kľúčov jednotlivých autorov a ich výsledkov. Pristavíme sa však pri jednom aspekte Markerovho filmu, opísanom napríklad Kamilou Boháčkovou: „Ženin hlas v komentári číta úryvky z mužovho listu o návšteve cudzej krajiny. Kto v dokumente hovorí a komentuje? Z akej pozície? Celý Markerov komentár má nejasný subjekt i stred, akoby dával najavo, že existujú iba obrazy a myšlienky, ale stred, odkiaľ je možné veci nazerať a vypovedať, nie je istý.“

Pokiaľ autori citovaných textov a článkov opisujú a analyzujú jednotlivé (tematické) motívy filmu, Boháčková v citovanom úryvku celkom úspešne postihuje Markerovu metódu. Neistota stredu a subjektu je votkaná do celkovej konštrukcie veľmi jemne, no celkom zreteľne. Listy, čítané ženským hlasom, pochádzajú údajne od istého Sandora Krasnu (čo je jeden z Markerových pseudonymov). Ich adresátom však nie sme priamo my – diváci, ale žena. Zaujímavé je, že sa nedozvieme ani jej meno (meno autora listov, aj keď vymyslené, predsa poznáme) a v priebehu filmu ju ani na okamih neuvidíme. Prostredníctvom nej Marker vytvára figúru bezmenného rozprávača, ktorá už adresuje svoje rozprávanie obecenstvu. Jonathan Rosenbaum na margo metódy poznamenal, že „skrz krásne napísaný, kváziliterárny text použitý v jeho filmoch, Marker rozvíja vzťah so svojím publikom, v rámci ktorého sa zároveň spovedá a je tajnostkársky, takže sme vedení k tomu, aby sme simultánne pociťovali, že ho dôverne poznáme, a zároveň ho nepoznáme vôbec“. A ďalej „rozdelením seba samého do viacerých hlasov a osôb vyvoláva nielen dialóg medzi nimi všetkými, ale aj rozhovor medzi nimi a nami“.

Neurčitosť stredu a subjektu je základným kameňom Markerovej metódy. Hoci doteraz bola reč iba o komentári a dôsledkoch práce s jeho autorom, adresátom a štýlom, dotýka sa načrtnutá metóda aj druhej hlavnej zložky filmu – obrazov. Skúsme si na chvíľu vytvoriť virtuálny obraz daného filmu a v rámci neho si odmyslime komentár. Logiku následnosti jednotlivých obrazov by sme určovali pravdepodobne so značnými ťažkosťami. Vynárali by sa otázky typu: čo je jednotiacim motívom týchto (zdanlivo) nesúvisiacich obrazov? V akom sú vzťahu? Prečo nasleduje obraz A práve po obraze B, keď medzi nimi nie je žiadna kauzálna súvislosť? O čom tieto obrazy vypovedajú? V našom virtuálnom filme, kde sa nemôžeme orientovať pomocou sprievodného hovoreného slova, sa neurčitosť stredu a subjektu vypovedania vyjavuje takpovediac v čistom stave. V takom prípade by nám síce vôbec nemuselo záležať na tom, kto sa pozerá cez kameru (a tým pádom kto vypovedá), pretože o logike následnosti a vzťahov obrazov by nám to zrejme veľa nepovedalo, no stále by sme sa sled obrazov pokúšali nejakým spôsobom motivovať.

Samotné obrazy však tiež nesmerujú k jednému určitému stredu. Avšak celkom iste spĺňajú svoju primárnu funkciu: ukazujú. To, čo ukazujú, je v istom zmysle vystihnuté priamo vo filme: „Napísal mi: precestoval som svet niekoľkokrát a teraz ma zaujímajú iba banality. Na tomto výlete som ich stopoval s vytrvalosťou nájomného lovca.“ (Parafráza komentára filmu Bez slnka (kompletné znenie komentára v origináli dostupné na: http://www.markertext.com/sans_soleil.htm). Ak sa pozrieme na náš virtuálny film, teda iba na obrazy bez sprievodného hovoreného slova, banalita by mohla byť spojivom obrazov. Pri takomto uhle pohľadu nepotrebujeme prakticky žiadny iný kľúč na interpretáciu. Vari najpríznačnejším príkladom môže byť pasáž hneď v úvode filmu. Sledujeme záber vtáka kdesi v močiari (samotný záber nenapovedá nutne nič o presnej lokalizácii) a potom vtáka emu a nad týmito obrazmi počujeme nasledujúci komentár: „Zvykol mi písať z Afriky. Hovoril o kontraste afrického a európskeho času a tiež ázijského času. Hovoril, že v 19. storočí sa ľudstvo vyrovnávalo s priestorom a že veľkou otázkou 20. storočia bola koexistencia rôznych koncepcií času. Mimochodom, vedela si, že v Île de France sú emu?“ Filozofická rovina komentára je tu v kontraste s obrazom vtáka v močiari. Veta o vtákoch emu v regióne Île de France pôsobí ako kontrast k predchádzajúcim úvahám. No dva po sebe nasledujúce obrazy nie sú vôbec v kontraste, spája ich prakticky identický atribút – banálnosť. Druhý nasleduje, ako naznačuje komentár, po prvom takpovediac „mimochodom“ (Marker používa anglické "by the way"). Kým „mimochodom“ v komentári pôsobí ako silný kontrast, medzi obrazmi, hoci medzi nimi nepanuje vzťah príčiny a následku, ide o celkom prirodzené, nekontrastné „mimochodom“. V podstate môže byť ono „mimochodom“ kľúčom k radeniu jednotlivých obrazov nielen v našom virtuálnom filme bez komentára, ale aj v skutočnosti, ak berieme do úvahy obrazy pod komentárom.

Na záver sa odvážim tvrdiť, že práve táto metóda je zdrojom potenciálneho „intelektuálneho vzrušenia“, ktoré môže film v divákoch vyvolávať. Obrazy radené za sebou takpovediac „mimochodom“, niekedy ostro kontrastujúce s vypovedaným na úrovni komentára (pozri citovaný príklad s vtákom a časom), nás podnecujú k úvahám. Komentár nemusí byť pritom jasne vytýčeným smerom, akým sa pri uvažovaní o obrazoch uberať. Koniec koncov, ak sa aj vydáme v stopách komentára, ten nás môže zradiť: v úvahe o čase je z ničoho nič uťatá línia myslenia a „mimochodom“ sa nám pripomína (banálny) fakt. Obrazy banalít (no v žiadnom prípade nie banálne obrazy) sú vari tým najcennejším úlovkom, aký si priniesol filmár Marker zo svojho cestovania po svete. Ich kombináciou, ustanovením vzťahov medzi nimi a sprievodným slovom nás vyzýva vydať sa na „intelektuálnu“ cestu. Môžeme prijať dráhu, ktorú ponúka film, alebo sa prakticky v ktoromkoľvek momente odkloniť, vydať sa v svojich úvahách iným smerom a nechať sa „sprevádzať“ ponúknutými obrazmi.

Text bol pôvodne publikovaný v časopise Kino/Ikon, č. 2/2007. Ďakujem šéfredaktorovi Martinovi Kaňuchovi za možnosť uverejniť ho tu.

Lit.:

Kamila Boháčková: Profil – Chris Marker. In: „Cinepur“ 2007, č. 53/
Jaime N. Christley, „I write to you from a far-off country...“ (http://www.sensesofcinema.com/contents/directors/02/marker.html)
Jonathan Rosenbaum, Personal Effects: The Guarded Intimacy of Sans soleil (http://www.criterion.com/asp/release.asp?id=387&eid=539&section=essay)
B. C. Holmes, The Deleuzian Memory of Sans Soleil (http://www.bcholmes.org/film/sansoliel.html)

Chris Marker má 90 rokov

2011-08-01T08:14:00.002+02:00

V piatok 29. júla sa Chris Marker dožil 90 rokov.

Treba vidieť: Rampa (La jetée, 1962) a Bez slnka (Sans soleil, 1985).

Za pozornosť stojí aj web http://gorgomancy.net/menu.html

Odtlačky filmu

2011-06-21T21:08:00.002+02:00

Strom života Terrenca Malicka som k dnešnému dňu videl trikrát na veľkom plátne. Pri prvej projekcii som bol pohltený dianím na plátne. Druhýkrát som sa snažil všímať si technickú stránku filmu - prácu kamery, strih, herecké výkony, použitie hudby... Do tretice som si chcel "vypáliť" obrazy do vedomia: vedel som, že film tak skoro opäť neuvidím (ani jednotlivé scény) a že sa k nim budem chcieť vracať.

Filmový obraz je odtlačkom vo viacerých ohľadoch. V prvom rade, je odtlačkom istého úseku skutočnosti (reč je o fotorealistickom filme, nie o syntetických obrazoch). Tuším to bol Rivette, kto hovoril, že každý film je históriou svojho vzniku. Na inej rovine sa filmový obraz správa ako odtlačok vo vzťahu k vedomiu človeka, no ako zvláštny odtlačok. Niečo zvonka môjho vedomia (obraz) sa stáva v určitej podobe jeho súčasťou. Preniká do neho, usádza sa tam ako spomienka. Ako taký to nie je raz a navždy usídlený pevný tvar, ale premenlivá forma: zapamätal som si to naozaj tak, ako to je? Alebo moja pamäť niečo zmenila, pridala, vynechala..? Privlastnil som si cudzie predstavy a spomienky, stali sa mojou súčasťou. Zanechali v mojom vedomí nezmazateľnú stopu. Už nikdy nebudem taký ako predtým. Predstava sa môže stať spomienkou, no každá spomienka sa nevyhnutne stane predstavou. Platí to aj pre zvláštne odtlačky, ktoré filmové obrazy zanechávajú v mojom vedomí. Stávajú sa (chtiac či nechtiac, vedome či nevedome) mojimi predstavami, žijem s nimi, pretváram ich a oni pretvárajú moju predstavivosť, obrazotvornosť. Žijem s obrazom, obraz žije vo mne. Je to jeden z najintímnejších vzťahov, ktoré dokážem nadviazať.

Strom života mi dnes chýba. Chcem znovu a znovu vidieť niektoré scény, momenty, prúdy svetla v čase (pretože predovšetkým to je filmový obraz). Chcem vidieť all things shining, také, aké sú.

Odkaz: recenzia na stránkach Cinepuru.

(Zdroj: http://outnow.ch/Movies/2011/TreeOfLife/Bilder/movie.fs/05)

Bude FIFFBA

2011-04-07T20:56:00.012+02:00

V stredu 13. apríla sa začne 13. Medzinárodný festival frankofónneho filmu Bratislava, ktorý potrvá až do nedele 17. apríla. Vyberám niekoľko titulov, na ktoré by som rád zašiel a dopĺňam ich odporúčaniami na to, čo som už videl a stojí za to...

Socializmus (r. Jean-Luc Godard) - je pre mňa celkom zarážajúce, že Godard ešte stále dokáže šokovať. Napriek všetkému sa mu to stále ešte darí. Ak ste videli čokoľvek od neho nakrútené po roku 2000, či už krátkometrážne alebo celovečerné, viete si (podľa môjho názoru) urobiť celkom slušnú predstavu o tom, aký je Socializmus.

Amalricovo Turné ma minulý rok veľmi potešilo. Skupina korpulentných dám cestuje po Francúzske s varietným striptérskym vystúpením. Sprievodcu im robí skrachovanec Joachim (Amalric). Napriek viacerým humorným situáciám z filmu (a zo životov jeho protagonistov) cítiť jemný závan neurčitého smútku. Cena za réžiu z minuloročného festivalu z Cannes. (A spomenul som si pri ňom nejakým spôsobom na Cassavetesov The Killing of a Chinese Bookie).

O bohoch a ľuďoch (r. Xavier Beauvois) - v istom zmysle veľmi akademické kino, no aj to môže mať svoje kvality. Vynikajúca kamera. Veľká cena poroty v Cannes 2010. (Z anotácie: Kláštor uprostred hôr v Alžírsku v roku 1990. Osem francúzskych cisterciánskych mníchov žije v harmónii s ich moslimskými bratmi. Avšak postupne sa v tomto regióne udomácni násilie a teror. Aj napriek rastúcim nepokojom v okolí je rozhodnutie mníchov zostať za každú cenu stále silnejšie. Je to naozaj ich jediná možná voľba?)

Dennis Villeneuve so svojou Ženou, ktorá spieva síce na Oscaroch nepochodil, no ak ste od Villeneuva už niečo videli a páčilo sa vám (Maelström či Polytechnique), tak sa vám oplatí zájsť aj na jeho novinku. To platí aj v prípade, že máte radi silné, emocionálne vypäté príbehy (trebárs o hľadaní identity v modernom svete).

Strom - viac než čokoľvek iné ma na tento film láka prítomnosť Charlotte Gainsburgovej.

Kiarostamiho Overená kópia ma miestami dráždila, miestami sa mi veľmi páčila. Hra, sen, skutočnosť - v podstate je jedno, ako to celé bolo, aj tak je najpravdepodobnejšia verzia - z každého niečo. Ale naozaj o to nejde. Juliette Binoche dostala za svoj výkon cenu v Cannes.

Veľmi zvedavý som na Čiernu Venušu. Kechichov Rybí kuskus je mimoriadne vydarený a pôsobivý film prakticky vo všetkých ohľadoch. Svojim novým počinom vyvoláva rozporuplné reakcie a aj to ma motivuje ísť sa presvedčiť na vlastné oči.

Trojhodinovú Auroru Cristiho Puiu vyhlásil redakčný okruh Cinepuru za druhý najlepší film minulého roka. Anotácia: V kuchyni tichučko diskutuje muž a žena o Červenej čiapočke. Nechcú zobudiť malé dievčatko, ktoré spí vo vedľajšej izbe. Hmlistý nejasný priestor na okraji mesta, učupený v rade opustených karavanov. Muž mlčky pozoruje niečo, čo pripomína rodinu. Obyčajné mesto, obyčajný muž s obyčajným menom. Viorel sa prediera dopravnými zápchami, prenasledovaný temnými myšlienkami...

Všetky ostatné dôležité informácie (ceny lístkov a akreditácií, hostia...) nájdete na OFICIÁLNEJ STRÁNKE FESTIVALU.

Bude Seminár archívneho filmu: Herzog + Kinski

2011-03-15T08:04:00.003+01:00

TISKOVÁ ZPRÁVA Uherské Hradiště, 10. března 2011

13. Seminář archivního filmu: Werner Herzog + Klaus Kinski

Od čtvrtka 5. května do neděle 8. května 2011 se v Uherském Hradišti uskuteční v pořadí již 13. Seminář archivního filmu. Kvůli nadále trvající rekonstrukci kina Hvězda se jednotlivé projekce stejně jako v případě prosincového Semináře britského filmu uskuteční v prostorách Reduty a kina Mír.

Hlavním tématem letošního ročníku této tradiční filmové, vzdělávací a nekomerční přehlídky, která se kontinuálně zaměřuje na historické etapy, fenomény a významné tvůrce evropské kinematografie, bude osobnost a dílo německého režiséra Wernera Herzoga (*1942), především pak jeho spolupráce s hercem Klausem Kinskim (1926-1991).

Kromě pětice Herzogových snímků, v nichž Klaus Kinski ztvárnil hlavní role (Aguirre, hněv Boží, Upír Nosferatu, Woyzeck, Fitzcarraldo, Zelená kobra), budou na Semináři archivního filmu představeny i dokumentární filmy zachycující často nelehkou spolupráci těchto dvou výrazných osobností světové kinematografie. Kromě dokumentu Můj milovaný nepřítel (1999) režírovaného samotným Wernerem Herzogem bude v Uherském Hradišti dále uveden například slavný snímek Břímě snů (1982) amerického nezávislého tvůrce Lese Blanka o komplikovaném průběhu natáčení filmu Fitzcarraldo.

Kontroverzní osobnost Klause Kinského přiblíží dokument Jesus Christus Erlöser (2008), který bude na Semináři promítán za osobní účasti jeho režiséra Petera Geyera (*1966), jenž je zároveň autorem knihy esejí o Klausi Kinském a správcem jeho pozůstalosti.

Na letošním ročníku Semináře archivního filmu bude rovněž uvedena také velká část z Herzogovy značně rozsáhlé, u nás spíše upozaďované dokumentární tvorby, a to jak jeho rané středometrážní, tak i pozdější celovečerní snímky. Zároveň bude představena také řada jeho dalších hraných filmů, mezi nimi například režisérův zatím poslední snímek My Son, My Son, What Have Ye Done (2009), který natočil v produkci Davida Lynche.

Kromě Petera Geyera, který na filmové přehlídce povede diskuzi o Klausi Kinském, se v Uherském Hradišti uskuteční další dva kinolektoráty: Lukáš Skupa (*1983) představí kontext Nového německého filmu a Rudolf Schimera (*1978) pohovoří o režijním díle Wernera Herzoga.

Mimo filmových projekcí doplněných zajímavými úvody chystají pořadatelé další doprovodné akce – jak výstavy fotografií dokumentující tvorbu obou osobností, tak dva hudební večery.

13. Seminář archivního filmu pořádají Městská kina Uherské Hradiště ve spolupráci s Goethe-Institut Prag a za finanční podpory Ministerstva kultury České republiky a Europa Cinemas. Akce také udržuje velmi těsné vztahy s filmovými kluby v České a Slovenské republice a též s domácími katedrami filmových věd v Praze, Brně a Olomouci (ve všech těchto případech je také účast podpořena zajímavými akreditačními slevami.)

Informace o historii akce, letošním programu, doprovodných akcích, hostech, akreditaci a ubytování můžete sledovat na webových stránkách www.archivniseminar.cz

Jana Bébarová programová ředitelka jana.bebarova@gmail.com
Josef Korvas ředitel Městských kin Uherské Hradiště josef.korvas@mkuh.cz
Jaromír Orel tiskový servis jaromir.orel@mkuh.cz

Komu patrí Paríž?

2011-03-06T09:09:00.001+01:00

Paríž nám patrí. (Rivette)

Parížnepatrí nikomu. (Péguy)

Venované Samuelovi.

Približne v polovici filmu Nikto ma nemá rád (Les quatre centscoups, 1959) Françoisa Truffauta sa nachádza scéna, v rámci ktorej sarodina Doinelovcov vydá do kina. Keď sa otec opýta, čo dávajú, matka odvetí – Paríž nám patrí (Paris nous appartient,1961). Rivettov celovečerný debut nebol v dobe uvedenia toho Truffautovhoešte dokončený, hoci ho prvý menovaný začal nakrúcať pred tým druhým (premiérumal až v decembri 1961, Nikto manemá rád už v lete 1959).

„... chaotický svet, no nie absurdný,taký, ako ten v ktorom žijeme; rozbieha sa do všetkých strán, nos jasným cieľom, aj keď ten my nepoznáme.“ Takto divadelný režisér Gérardopisuje svet Shakespearovej hry Periklesjednej z herečiek, mladej študentke literatúry Anne. Zároveň ide, zdá sa,o mimoriadne presnú charakteristiku sveta Rivettovho filmu. Obýva ho veľkémnožstvo postáv, ktorých vzťahy sa pred divákom odhaľujú postupnev jednotlivých scénach (výstupoch). Zápletka sa začne odvíjať od tajomnéhomŕtveho Juana (spáchal samovraždu? bol zavraždený?), pričom ho ani na sekunduneuvidíme. Podobným MacGuffinom je zjavneaj nahrávka jeho gitarových improvizácií. Dej sa následne kľukatí v sústrednýchkružniciach (alebo je to špirála?) okolo pátrania Anne po dôvodoch Juanovejsmrti a Gérarda a jeho skúšok. Rozbieha sa do všetkých strán, aby sa niektoré„výjazdy“ ukázali ako slepé uličky. Vyhostený americký novinár Philip Kaufman(McCarthyizmus) rozpráva o sprisahaní svetových rozmerov. Údajne kvôlinemu umrel Juan a Philip predpovedá podobný osud aj Gérardovi. V blízkostioboch mužov sa pohybuje franko-američanka Terry – má so smrťou jednéhoa s tajomnou hrozbou pre druhého práve ona niečo dočinenia?A ako s tým všetkým súvisí doktor ekonómie de Georges, pre ktorého pracujeaj brat Anne, Pierre?

Podľa svedectva Françoisa Truffauta,Rivette začal nakrúcať Paríž nám patrí v leteroku 1958. Scenár bol napísaný už niekoľko mesiacov, no producentov nezaujímal.Rivette si požičal 80 000 frankov od Cahiers du cinéma na niekoľko škatúľfilmu, kamera a laboratórium boli na úver a technici a herciboli najatí ako partneri „s plnou účasťou“. „V júli 1958, keď začal nakrúcať Paríž nám patrí, Rivettovým problémombolo zohnať do nedele dosť peňazí na to, aby sa v pondelok opäť mohlopracovať. A aká práca to bola! Mocná rieka filmu, tridsať postáv, tridsaťlokácií, nočné scény a scény úsvitu. On to všetko spravil bez sekretárky,bez manažéra, bez auta, za ,pár drobných – a v takom období roka, keďvšetci odchádzali na dovolenky.“[1]

Bolo by hádam banálne povedať, žehlavným protagonistom Rivettovho filmu je Paríž, no jednako mi to až prílišneodbytne prichádza opakovane na myseľ. Hoci mnohé filmy novej vlny zachytávajúdobový Paríž v rôznych podobách (od Godardovho Na konci s dychom, cez už spomínaný Truffautov Nikto ma nemá rád, Chabrolove Dobré dievčatá (Les bonnes femmes, 1960)až po Rohmerove Znamenie leva (LeSigne du lion, 1962), nie náhodou sa názov veľkomesta ocitá v názveRivettovho diela. Na viacerých miestach nás Rivette prevádza vyľudnenýmiulicami (ide najmä o tzv. prechádzky – balady – v tomto prípadezastúpené príjazdom vlaku do stanice v úvodnej sekvencii či viacerýmijazdami automobilmi, taxíkmi[2]),ukazuje nám parížske strechy, byty, zákutia, kaviarne... Pozoruhodné je, doakej miery sa Rivettovi darí udržiavať dojem, že okrem aktérov jeho sieteútržkov príbehov v meste vlastne takmer nikoho niet. Ak aj áno, ideo neurčité prízraky, fantómov, siluety. Režisér ponúkne veľmi podobnúvíziu slnkom rozhorúčeného mesta o viac než dekádu neskôr, v Céline a Julie si vyšli na lodi (Célineet Julie vont en bateau, 1974). V oboch prípadoch je práve genius loci iniciátorom hry,v ktorej sa prelína divadlo a život, resp. skutočnosť a fantáziado takej miery, že ostáva len jediné: fikcia plná medzier, skratiek,mnohoznačností a odbočiek. Tak nejako by sa dal pomenovať jeden z hlavnýchcieľov a motívov tvorby Jacqua Rivetta. Projekcia nedokončeného filmu v Nikto ma nemá rád je teda len jehopotvrdením a predĺžením. Na záver ešte raz slová Françoisa Truffauta: „Začalosa to vďaka Rivettovi. Z nás všetkých bol najdivokejšie odhodlaný pohnúťsa. (...) Z celej našej bandy fanatikov bol Rivette ten najfanatickejší.“A na adresu Paríž nám patrí:„Nechajúc bokom podmienky, za akých bol nakrútený, Paríž nám patrí je najviac 'režírovaný' zo všetkých filmov, ktorévzišli z okruhu tímu Cahiers du cinéma. Je to film, v ktorom satechnické ťažkosti neobchádzajú úskokmi, ale čelí sa im priamo, jednej podruhej, s tvrdošijnou pýchou, poctivosťou a dôverou starej ruky.“[3]

Text bol pôvodne písaný pre časopis KINEČKO. Ďakujem šéfredaktorke Eve Križkovej za možnosť uverejniť ho aj tu.

[1] Pozri: Truffaut, François: Parisnous appartient. IN: The Films in My Life. The Touchstone Edition. NewYork: Simon & Schuster, Inc., 1985, s. 320 – 323

[2] O prechádzke – balade, resp. širšie – o forme prechádzkya jej úlohe vo filmoch novej vlny (aj s ohľadom na Paríž nám patrí) pozri viac: Deleuze,Gilles: Film 1. Obraz – pohyb. Praha:Národní filmový archiv, 2000, s. 250 – 251.

[3] Pre oba citáty pozri: Truffaut, François: Paris nous appartient. IN: The Films inMy Life. The Touchstone Edition. New York: Simon & Schuster, Inc., 1985, s.320 – 323

Claude Chabrol (1930 - 2010)

2011-03-06T08:44:00.002+01:00

Oneskorene, ale predsa - uverejňujem text o Claudovi Chabrolovi, pôvodne napísaný pre časopis KINEČKO. Týmto ďakujem šéfredaktorke Eve Križkovej za možnosť uverejniť ho aj tu.

„Ženav konfrontácii s mužmi – to je ten správny námet, nevyčerpateľný.“

C. Ch.

V roku2010 sa s definitívnou platnosťou uzavreli diela dvoch režisérovz tvrdého jadra francúzskej novej vlny. 11. januára umrel Eric Rohmer(vlastným menom Jean-Marie Maurice Schérer) a 12. septembra ClaudeChabrol. Práve v prípade druhého menovaného sa hovorí o akomsioficiálnom začiatku novej vlny.

Chabrolovcelovečerný debut, Krásny Serge (Lebeau Serge) mal vo francúzskych kinách premiéru 11. februára 1959, jehoposledný film Bellamy takmer presneo 50 rokov neskôr (25. februára 2009). Medzi nimi Chabrol nakrútilniekoľko desiatok filmov rôznej kvality (jeho tvorba býva často hodnotená akonevyvážená). Bez prehnaného zjednodušenia či zovšeobecnenia sa dá povedať, žeústredným motívom jeho tvorby boli vzťahy mužov a žien. Uchopoval ichmnohými spôsobmi, využíval postupy a techniky rôznych žánrov (melodráma,triler...) a vymýšľal si rôzne variácie jednoduchej zápletky. V tomtoohľade mu bol vari najbližším z novej vlny práve Rohmer, aj keď ichestetika a štylistika sa výrazne odlišovali.

Chabrolovtakpovediac raketový nástup sa odohral na prelome zimy a jari 1959. Okremuž spomínaného Krásneho Serga malpresne o mesiac neskôr, teda 11. marca, premiéru jeho druhý film Bratranci (Les cousins). Táto situácia vznikla nasledovne: Serga nakrútil Chabrol z dedičstvasvojej vtedajšej manželky[1].Nedostal sa hneď do kín, no získal tzv. primede la qualité („prémia kvality“), grant, ktorý pokryl takmer celé produkčnénáklady ešte pred uvedením filmu do distribúcie. Pri premiére na festivalev Cannes (mimo súťaže) v roku 1958 bol kladne prijatý, čo mu pomohlonájsť domáceho a zahraničných distribútorov. Od nich získal peniaze voforme preddavkov a spolu so spomínaným grantom tak mal k dispozíciifinančné prostriedky na nakrútenie druhého filmu – Bratrancov – a aj za nich získal prime de la qualité. Filmy pritom boli nakrútené v rokoch 1957– 1958[2].

Oba filmyvychádzajú z jednoduchých, jasne štruktúrovaných príbehov. Z dnešnéhopohľadu im možno chýba hravosť prvých filmov Godarda, Truffauta či Rivetta,hoci sa im nedá uprieť určitý šarm. Napríklad v Krásnom Sergovi prichádza François do dedinky Sardenta stretáva sa so starým známym Sergom. Postupne spoznáva jeho život,zoznamuje sa s jeho blízkymi a odhaľuje zvláštny fatalizmus, ktorýmsú tunajší obyvatelia nasiaknutí. Zaumieni si, že práve on bude ich spasiteľom.

Chabrolsa opiera o „silný“ námet a neváha sa uchýliť aj k nie prílišsofistikovanej kresťanskej symbolike. V porovnaní s ostatnýmimenovanými režisérmi však nie je celkom úspešný v práci s prostredím.Film sa síce nakrúcal v skutočnej dedine (kde režisér, hoci sa narodilv Paríži, prežil 2. svetovú vojnu), no toto miesto je iba kulisou, stenou,na ktorú Chabrol premieta svoje vlastné predsudky (akokoľvek založené naosobnej skúsenosti). Godard v Nakonci s dychom postupuje úplne opačne. Pohyb a konanie postáv súovplyvnené konkrétnymi ulicamia námestiami Paríža, lepšie povedané – ich obrazmi, zábermi nasnímanýmiRaoulom Coutardom (ako príklad za všetky legendárna scéna s Micheloma Patriciou na Champs-Élysées[3]).V Krásnom Sergovi jednotlivémotívy a scény vychádzajú z jednoduchého faktu – ide o dedinsképrostredie, konkrétne miesta sa nijako nepodieľajú na definovaní postáv (skôrinštitúcie – domov, práca, krčma...). Tam, kde Godard pracujes architektúrou a vytvára z nej svet svojho filmu, Chabrol narábas konceptmi a ideami.

Nejdeteraz o to, vymenovať a obsiahnuť všetky podobnosti a rozdiely medzijednotlivými autormi. Na citovanom príklade som chcel ukázať jedno: Chabrolčasto vychádza z jasnej, vopred zadefinovanej myšlienky, nápadu, príbehua filmom sa ich snaží tlmočiť divákovi; aspoň tak dnes vnímam jeho diela.Samozrejme, aj takýto modus operandi kinematografiemá svoje čaro a aj z neho môžu vzísť majstrovské diela. Koniec koncovrazil ho aj Chabrolov miláčik (o ktorom s Rohmerom napísali prvú knihu)Alfred Hitchcock. Dnes už vieme, že Chabrol tohto velikána nezatieni; napriektomu je jeho dielo významnou súčasťou dejín francúzskej kinematografie. 5členov „tvrdého jadra“ novej vlny (Godard, Truffaut, Chabrol, Rohmer, Rivette)vari nemohlo mať odlišný režijný rukopis. Aj keď sa ich cesty rozišli,respektíve, lepšie povedané – rozchádzali a opäť stretávali, právev dialógu ich tvorby vynikne rozmanitosť a bohatosť tohtofascinujúceho obdobia. A Chabrol v tomto ohľade nepochybne „priložilsvoju ruku k dielu“.

[1] Celkovo bol ženatý trikrát, jehodruhou manželkou bola herečka Stéphane Audran, ktorá hrala v mnohých jehofilmoch.

[2] Údaje o tom, kedy sa nakrúcalKrásny Serge, sa rozchádzajú: podľaherečky Bernadette Lafontovej (v tej dobe manželky Gérarda Blaina –predstaviteľa titulného Serga) to bol september roku 1957; v niektorýchhistorických prácach sa dá dočítať že išlo o december 1957 – január 1958.

[3] Pozri 50 rokov Na konci s dychom, Kinečko 0.

Lech Majewski na MUBI

2011-02-09T08:21:00.000+01:00

"Online kino" a sociálna sieť v jednom MUBI ponúka až do februára 2012 retrospektívu Lecha Majewského. Zadarmo sa dá vidieť jeho film Garden of Earthly Delights. Meditácia o láske, erotizme, smrti a umení. Mal som tú česť pred pár rokmi v rámci Ars Poeticy (tuším) v Mladosti a určite má moje odporúčania. Za zvyšné filmy z prehliadky si však treba v prípade záujmu zaplatiť. Na tejto adrese nájdete blog (dávno neaktualizovaný) predstaviteľky hlavnej ženskej postavy Claudine Spiteri. Sú tam aj ďalšie informácie o filme.

"There are two ways through life: the way of nature and the way of grace."

2010-12-16T07:44:00.003+01:00

...a na troskách sa zrodil film

2010-10-07T18:53:00.003+02:00

Kráčeli bohové kdysi světem, nádherné Múzy

A s nimi Apollón, pln hojivé síly jak ty.

A tys jednou z těch šťastných, která mě jako oni

Poslala život žít, a když putuji, tvář

Hrdinky mé, ať trpím nebo tvořím, je se mnou

V lásce, již skončí až smrt, neboť i tu od ní znám.

Friedrich Hölderlin

V roku 1963 nakrútil Jean-Luc Godard Pohŕdanie (Le Mépris), adaptáciu rovnomenného románu talianskeho románopisca Alberta Moraviu. Išlo o jeden z najdrahších francúzskych filmov roka (aj vďaka vkladu talianskeho a amerického producenta – rozpočet sa pohyboval okolo 500 miliónov frankov/1 milióna dolárov) a hlavnú ženskú úlohu tu stvárnila Brigitte Bardotová (jej honorár zhltol polovicu celého rozpočtu, väčšia časť zvyšku putovala na výplaty Jacka Palanca a Fritza Langa), v tej dobe hviezda najvyššej žiarivosti (podľa prieskumu z roku 1957 údajne okupovala 47% rozhovorov Francúzov). Hoci od premiéry Na konci s dychom uplynuli len tri roky, medzi nakrúcaním – ako aj výslednou podobou oboch diel, je ohromný rozdiel. V Pohŕdaní Godard otvorene koketuje s klasickým štúdiovým spôsobom produkcie, no pri práci mu na krk neustále dýchali producenti Carlo „Mussolini“ Ponti a Joseph E. „King Kong“ Levine, ako ich režisér častoval v telegramoch.

Vznik filmu a jeho príbeh sa v prípade Pohŕdania neustále prelínajú a zrkadlia jeden v druhom. Postavy Paula a Camille (Michel Piccoli a B.B.) sú aspoň do určitej miery odrazom Godarda a jeho prvej manželky, herečky dánskeho pôvodu Anny Kariny (hrala okrem iného v režisérových filmoch: Vojačik /Le petit soldat, 1960/, Žena je žena (Une Femme est une femme, 1961/, Žiť svoj život /Vivre sa vie, 1962/, Banda pre seba /Bande à part, 1964/ či Bláznivý Petríček /Pierrot le fou, 1966/). Podľa kameramana Raoula Coutarda malo ísť o „ľúbostný list za milión dolárov“. Problémy s producentmi Godard tiež zažíval na vlastnej koži. No a samotný spôsob nakrúcania, aký Godard sprítomňuje v scénach realizácie Odysey, bol v prvej polovici 60. rokov už skôr objektom akejsi neurčitej nostalgie za niečím, čo tu čoskoro už nebude, stelesneným v osobe Fritza Langa (hoci umrel až v roku 1976, po účinkovaní v Pohŕdaní už film ako režisér nenakrútil).

Camille (Brigitte Bardot) v parochni à la Nana (Anna Karina) z Žiť svoj život

Pohŕdanie sa teda zrodilo na troskách vzťahov a Hollywoodskeho systému; vyrastá na nich, opiera o ne svoje základy, buduje si na nich vlastný tematický register aj estetiku. A predsa je tu ešte jedna rovina, ktorá vo viacerých momentoch presakuje na povrch celkom zreteľne, inokedy je len tušeným fantómom: grécka antika. Už samotný fakt nakrúcania adaptácie Homérovej Odysey Fritzom Langom je sprítomnenou debatou medzi klasickým a moderným. Navyše, keď nemecký klasik cituje poéziu Friedricha Hölderlina, do hry sa automaticky pridáva ešte romantické čítanie antického odkazu.[1] Ešte explicitnejšie to Godard vyjadril postavami Jeremiaha Prokoscha a Paula Javala. Producent chce Odyseu vyrozprávať ako moderný príbeh trápiaceho sa manželského páru (vraj preto trvalo Odyseovi desať rokov, kým sa vrátil z Trójskej vojny), na čo Lang, pochopiteľne, vonkoncom nechce pristúpiť. Keď Prokosch vidí v projekčnej miestnosti CinemaScopové[2] zábery majestátnych sôch, uspokojí ho len obraz nahej sirény v mori. V pozadí jeho nasledujúceho agresívneho a detinského výstupu, keď ako diskobolos vrhá kotúče s filmom, čítame povestný výrok jedného z vynálezcov kinematografie, Louisa Lumièra: „Kinematografia je vynálezom bez budúcnosti.“ V plnej sile sa tu pripomína motív smrti filmu – tiež sa tiahne celým dielom.

Camille (Brigitte Bardot) a Paul (Michel Piccoli) Javalovci

Dochádza tu k stretu viacerých kultúr a generácií, vystupujú tu predstavitelia rôznych národov s určitým dejinným odkazom za sebou. Pri nakrúcaní to bolo tiež pomerne rôznorodé: Francúz nakrúcal v Taliansku s francúzskymi hercami v hlavných úlohách, vo vedľajších rolách sa objavili Rakúšan (Lang bol v skutočnosti rakúskeho pôvodu), Talianka (Giorgia Moll – stvárnila Prokoschovu asistentku Francescu) a Američan. Pestrá mozaika vytvára obraz európskej kultúry, jej zdrojov a vzájomných vplyvov. Jacques Aumont zhrnul hybné princípy Pohŕdania nasledovne: „Odysea je epická, ale zároveň je to aj tragédia, v tom zmysle, že ukazuje, ako je osud ľudstva vopred spečatený vyššími silami. Pohŕdanie je tiež tragédia, aj keď sily, ktoré zovierajú Camille a Paula nie sú božské, ale príliš ľudské (alebo socio-psychologické, aby sme použili dobovú terminológiu). V pohybe od jednej menovanej tragédii k druhej je úlohou filmára prepisovať – spôsobom, ktorý rešpektuje originál, namiesto masakry à la Prokosch. Je to jednoduchá, ambiciózna úloha, ktorá sa musí povzniesť nad myšlienku, že aj keby naša kultúra nebola ničím iným než gigantickým a neukončiteľným procesom prepisovania, stále by sme sa mali vracať k našim prameňom, zdrojom – aj keď po ich súmraku, stále musíme rozprávať o bohoch.“[3]

„Nikdy som nechápal, prečo je ‚Pohŕdanie‘ také obľúbené. Z komerčného hľadiska to je film, ktorý zarobil veľa pre tých, ktorí naň vlastnia práva. Vždy sa umiestni vysoko v zoznamoch ľudí. Myslím si, že to je jednoducho preto, že vychádza z románu napísaného v americkom štýle, s elementárnym príbehom, ktorý nie je môj vlastný. Je to film, ktorý má mnoho slabostí.“ Jean-Luc Godard

Text vyšiel pôvodne v prvom čísle časopisu KINEČKO. Ďakujem šéfredaktorke Eve Križkovej za dovolenie publikovať ho aj tu. V prípade záujmu neváhajte a podporte časopis jeho kúpou. Ako prílohu dostanete DVD s filmom Mátyása Priklera Ďakujem, dobre. (Tu si môžete prečítať rozhovor s režisérom.)

Zdroj obrázkov použitých v texte: Studio Canal Collection.

[1] V dokumente Dinosaurus a dieťa, dialóg v ôsmich častiach medzi Fritzom Langom a Jeanom-Lucom Godardom zo série Filmári našich čias /Le dinosaure et le bébé, dialogue en huit parties entre Fritz Lang et Jean-Luc Godard, 1967/ sa Lang opakovane vracia k pojmu romantický. Lotte H. Eisnerová poukázala v knihe Prekliate plátno /L’Ecran Démoniaque/ na to ako nemecký filmový expresionizmus, kam spadá aj Langova raná tvorba, nadväzoval viac na romantické tendencie nemeckého umenia, než na výtvarný expresionizmus.

[2] Lang vo filme: „CinemaScope nie je pre ľudí. Iba pre hadov a pohreby.“

[3] Aumont, Jacques: The fall of the gods: Jean-Luc Godard’s Ler Mépris (1963). In: Hayward, Susan – Vincendeau, Ginette (eds.): French Film. Texts and Contexts. Routledge, London and New York, 1990, s. 227 – 228

KINEČKO pri hraniciach

2010-09-25T14:50:00.000+02:00

Od 1. októbra je v predaji oficiálne prvé číslo novéhodvojmesačníka o filme KINEČKO, tentokrát s témou hraníc (geografických,tvorivých, mentálnych) a ichprekračovania. Na programe sú napr. rozhovory sproducentom Jimom Starkom a režisérom Szabolcsom Hajdu, ktorí sa v tvorbenenechávajú obmedzovať hranicami krajín, z ktorých pochádzajú, ale aj s našounádejnou dokumentaristkou Ivetou Grófovou, ktorá sa za svojou témou vybrala ažna západnú hranicu Čiech. Koho v pilotnom čísle KINEČKA zaujal prekladprelomového textu francúzskej novej vlny z pera Alexandra Astruca Zrodenienovej avantgardy, môže sa tešiť na jeho druhú polovicu. Na tej istej stranepredstavíme čitateľom aj ďalší film z pravidelnej rubriky o francúzskej novejvlne. Nevyhli sme sa ani zhodnoteniu nového filmu stále populárnejších bratovCoenovcov. Z opačnejstrany hraníc k nám prišiel článok o novej maďarskejkinematografii. Na slovenský film sme sapokúsili pozrieť ešte detailnejšie ako v predchádzajúcom čísle. Venovali sme muviac strán, na ktorých nájdete od rozhovorov so slovenskými filmovými tvorcami, cez recenziena aktuálne filmy až po výstup z tvorivých stretnutí dvochdokumentaristov vo forme zamyslenia sa nad stavom nášho filmárskeho prostredia. Kto sa zaujíma okrem filmuaj o výtvarné umenie, nájde v prvom čísle KINEČKA dva rôzne prieniky týchto sfér.

Za cenu symbolického 1,5 eura dostanetenielen 12 strán kvalitného čítania. KINEČKO sa skrýva v originálnej obálkespolu s DVD vždy iného filmu alebo filmov - študentských, dokumentárnych a iných mimobežnej distribúcie. V KINEČKU pri hraniciach nájdete slovenský hranýfilm Ďakujem, dobre (r. Mátyás Prikler, 2009), ktorý ponúka nelichotivé a intímne nazretiedo života jednej rodiny, odrážajúce deštrukciu medziľudských vzťahov na pozadíekonomickej krízy.

KINEČKO nájdete 1.-5.10. v priestoroch Filmového festivalu inakosti a 5.-11.11 na mieste konaniaMedzinárodného filmového festivaluBratislava. Okrem toho si ho až do 1. decembra môžete kúpiť na týchtopredajných miestach:

Tycocos, Mickiewiczova 2, Bratislava

HOPKIRK, budova YMCA na šancovej,Bratislava

Galéria Donner, Klobučnícka 4,Bratislava

Next Apache, Panenská 28, Bratislava

Kafé Scherz, Partizánska 2, Bratislava

Café 002, Dunaská 2, Bratislava

Ex Libris, Prepoštská 4, Bratislava

A4- nultý priestor, Nám. SNP 12,Bratislava

Artbooks, Nám. Slobody 19, Bratislava

Artfórum, Kozia 20, Bratislava

VŠMU, Svoradova 2, Bratislava

FK Nostalgia, Stavebná fakulta STU,Bratislava

1 FK DK Lúky, Vígľašská 1, Bratislava

Klapka, Grosslingova 43, Bratislava

Artfórum, Dolná 8, Banská Bystrica

1Artfórum Mlynská 4, Košice

Artfórum, Štefánikova 6, Trnava

Stanica Zárečie - Žilina

Kasárne Kulturpark, Košice

FK Cinefil, Košice

Tlačovú správupripravila: Eva Križková

http://www.kinecko.com/

Rozhovor s Mátyásom Priklerom (nielen o Ďakujem, dobre)

Bude Music and Film Festival

2010-09-18T12:31:00.000+02:00

V Bratislave sa v dňoch 23. - 26. septembra 2010 uskutoční prvý ročník festivalu Music and Film Festival. Ambíciou festivalu je prepájať svety hudby a filmu.

Festival zaháji 23. septembra v Eurovey predpremiéra filmu The Doors (ide o dokument Toma DiCilla o svetoznámej kapele, ktorého pôvodný názov znie When You're Strange). Film by mal následne vstúpiť aj do bežnej distribúcie. Ohlasy naň sú rôznorodé, rôzni recenzenti a kritici vyčítajú filmu najmä nedostatok nových informácií či používanie už "prevarených" archívnych záberov. Napriek tomu sa osobne na film chcem ísť pozrieť.

V programe je viacero domácich aj zahraničných filmov, ktoré sa k hudbe vzťahujú rôznymi spôsobmi, či už ide o portréty hudobníkov alebo originálne koncertné filmy. Upozorniť by som z pôvodnej tvorby určite chcel na vynikajúci dokumentárny film Ivana Ostrochovského Ilja. Pre priaznivcov starších (francúzskych) filmov stojí za zmienku uvedenie muzikálu Jacquesa Demyho Dáždniky zo Cherbourgu (Les parapluies de Cherbourg, 1964) s Catherine Deneuovou v hlavnej ženskej úlohe.

Projekcie sa okrem Eurovey budú konať v Dome kultúry Zrkadlový háj v Petržalke a v kine Mladosť.

Kompletný program festivalu
Domovská stránka festivalu

Cinematik oceňoval

2010-09-18T08:20:00.006+02:00

Piaty ročník Medzinárodného filmového festivalu Cinematik v Piešťanoch (9. – 15. septembra 2010) zaznamenal pokračovanie minuloročného mimoriadneho záujmu divákov. Vo festivalových kinách bolo za 7 dní odpremietaných v trinástich sekciách 101 filmov, ktoré si spolu so sprievodným programom (ceremoniálmi, koncertmi, prednáškami, seminármi) prišlo pozrieť 17.100 divákov! MFF Cinematik si tak jednoznačne vybudoval pozíciu jedného z najobľúbenejších domácich filmových festivalov medzinárodného charakteru.

Prehľad ocenení 5. ročníka MFF Cinematik Pieštany 2010:

Cena Meeting Point Europe (FIPRESCI) – Biela stuha (Das weisse Band - Eine Deutsche Kindergeschichte, r. Michael Haneke, 2009, AT/DE/FR/IT)

Cena Film Europe Award – Hranica (r. Jaroslav Vojtek, 2009, SK)

Cena primátora mesta Piešťany - Vojnové hry a muž, ktorý ich zastavil (r. Dariusz Jabłoński, 2008, PL/SK/FR/DE)

Cena divákov – Fish Tank – (r. Andrea Arnold, 2009, GB)

V Benátkach vyhrala Sofia Coppolová

2010-09-12T18:36:00.000+02:00

Zlatého leva si z tohtoročného 67. Medzinárodného filmového festivalu v talianskych Benátkach odniesol film Sofie Coppolovej (dcéry režiséra Francisa Forda Coppolu) Somewhere (Niekde, 2010). Strieborný lev a taktiež cena za najlepší scenár patria filmu Balada triste de trompeta (A Sad Trumpet Ballad - Balada o smutnej trúbke, 2010) Álexa de la Iglesiu. Špeciálnu cenu získal film Essential Killing (Esenciálne zabíjanie, 2010) Jerzyho Skolimowského, v ktorom stvárnil hlavnú úlohu Vincent Gallo (vo filme údajne nepovie ani slovo). Gallo mal v súťaži aj svoj vlastný režijný počin - Promises Written in Water (Sľuby napísané vo vode, 2010), no ten u porotcov nebodoval. Gallo však bol ocenený práve za najlepší herecký výkon v Skolimowského diele, pričom cenu si neprišiel prevziať osobne, hoci sa v Benátkach vraj pohyboval. Najlepšou herečkou sa stala Ariana Labedová za výkon vo filme Attenberg (2010) režisérky Athiny Rachel Tsangariovej.

Cenu Marcella Mastroianniho pre najlepšieho mladého herca alebo herečku získala Mila Kunisová za film Darrena Arronofského - Black Swan (Čierna labuť, 2010). (Tu podľa zahraničných ohlasov prekvapila absencia ocenenia pre Natalie Portmanovú.) Cena FIPRESCI putovala ruskému filmu Ovsyanki (Silent Souls - Tiché duše, 2010) Alexeja Fedorčenka, ocenenie za najlepšiu kameru si prevzal kameraman tohto filmu Michail Krichman. Cenu za celoživotné dielo získal Monte Hellman a cenu Lev budúcnosti alebo Benátsku cenu Luigiho de Laurentiisa pre najlepší debut si odniesol režisér Seren Yüce za film Çogunluk (Majority - Väčšina, 2010).

V rámci sekcie Orizzonti (venovanej novým trendom v svetovej kinematografii) boli ocenení: Nicolás Perada za Verano de goliat (Summer of Goliath - Goliášove leto, 2010) - hlavná cena; Noël Burch a Allan Sekula za The Forgotten Space (Zabudnutý priestor) - Špeciálna cena Orizzonti. Za najlepší krátky film bol v tejto sekcii vyhlásený Coming Attractions Petera Tscherkasského a za najlepší stredometrážny film zase Tse (Out) (r. Roee Rosen).

Zoznam všetkých ocenených.

Umrel Claude Chabrol

2010-09-12T16:06:00.000+02:00

12. septembra 2010 umrel vo veku 80 rokov francúzsky režisér, člen tzv. "tvrdého jadra" legendárnej francúzskej Novej vlny - Claude Chabrol (nar. 1930).

Autor: Marc ROUSSEL (zdroj: http://en.wikipedia.org/wiki/File:Claude_Chabrol_(Amiens_nov._2008)_13a.jpg)

Viac k Chabrolovmu dielu a ďalšie odkazy na články o ňom sa dajú nájsť tu.

Viacero z Chabrolových neskorších filmov vyšlo v našom regióne na DVD (spoločnosť Levné knihy): Inšpektor Lavardin (Inspecteur Lavardin, 1986), Masky (Masques, 1987), Ženská záležitosť (Une affaire de femmes, 1988), Tiché dni v Clichy (Jours tranquilles à Clichy, 1991), Pani Bovaryová (Madame Bovary, 1991), Slávnosť/Obrad (La cérémonie, 1995), Koniec stávok (Rien ne va plus, 1997), Vďaka za čokoládu/Sladká smrť (Merci pour le chocolat, 2000), Kvet zla (La fleur du mal, 2003).

Chabrolova biografia a filmografia.

Cinematik Homage: Eric Rohmer

2010-09-03T20:20:00.001+02:00

Medzinárodnýfilmový festival Cinematik Piešťany prichádza v rámci svojho 5. ročníkas novou sekciou nazvanou Cinematik Homage. Každý rok festivalpripomenie významný film z dejín kinematografie, či už pri príležitostivýročia jeho premiéry, narodenia alebo úmrtia jeho režiséra.

(Diskusia k videu s návrhmi na preklad.)

V roku2010 sa uskutoční Cinematik Homage: Eric Rohmer. Eric Rohmer (4. apríl 1920 – 11.január 2010; vlastným menom Jean-Marie Maurice Schérer) sa do povedomia divákovzapísal ako tvorca viacerých sérií filmov (Morálne príbehy, Príbehy štyrochročných období), v ktorých hlavnými námetmi boli rôzne variovanéa kombinované ľudské vzťahy, často partnerské (a nie zriedkaviacuholníkové). Do svojich filmov často vkladal dlhé dialógy postáv, za čo bolobviňovaný z prílišnej literárnosti. Na margo toho svojho času povedal: „To, čo rozprávam, nerozprávam slovami. Nerozprávamto ani obrazmi, so všetkou úctou k partizánom čistej kinematografie, ktorírozprávajú obrazmi ako hlucho-nemý rozpráva svojimi rukami. Nakoniec, ja nerozprávam,ja ukazujem. Ukazujem ľudí, ktorí sa pohybujú a rozprávajú. To je tojediné, čo viem robiť, ale to je môj skutočný objekt. To ostatné, súhlasím, jeliteratúra.“

Nedožitých 90rokov Erica Rohmera si na Cinematiku pripomenieme projekciou jeho varinajslávnejšieho filmu Moja noc s Maud. Jean-LouisTrintignant tu stvárnil inžiniera Jeana-Louisa, ktorý sa po návratez cudziny usadil v Clermont-Ferrand. Počas vianočného obdobiaspoznáva dve ženy, blonďavú Françoise (Marie-Christine Barraultová)a tmavovlasú, čerstvo rozvedenú Maud (Françoise Fabianová). Obe ho svojimspôsobom zaujmú a volí si medzi nimi svoju životnú družku. Filmu okrem svižnýchdialógov a kvalitných hereckých výkonov dominuje pôsobivá kamera NéstoraAlmendrosa (tento kameraman spolupracoval s Rohmerom opakovane, rovnakoako aj s ďalším predstaviteľom „tvrdého jadra“ francúzskej novej vlny –Françoisom Truffautom).

Obrázky v texte pochádzajú z webu spoločnosti Les films du losange.

Bude Cinematik

2010-09-03T19:53:00.000+02:00

V dňoch 9. - 15. septembra 2010 sa v Piešťanoch uskutoční 5. ročník Medzinárodného filmového festivalu Cinematik 2010.

Jednou z noviniek bude súťaž slovenských celovečerných dokumentárnych filmov Cinematik.doc, ktorá sa pridáva k už známej súťažnej sekcii Meeting Point Europe. Druhá menovaná predstaví desiatku najlepších európskych filmov za uplynulí rok podľa hlasovania mladých kritikov.

Nesúťažné sekcie ponúkajú: Rešpekt - Nicolas Winding Refn (ide o kompletnú retrospektívu celovečerných filmov tohto režiséra k dnešnému dňu), DoKma: Dánske dokumenty. Tradičná sekcia Za hranicou kultu má tento rok podtitul Noir po zotmení a je venovaná filmom spadajúcim do kategórie tzv. neo-noirových. Festival nezabúda ani na zabehnuté programové sekcie Hore dolu prúdom, Kinema Choice, Čo dom dal, Cinematik Jr. a Zvláštne uvedenie. Ako prekvapenie organizátori pripravili trio diel priamo z Filmového pekla, dvojicu filmov pod hlavičkou FIPRESCI (ocenených na iných medzinárodných filmových festivaloch cenou FIPRESCI) a Cinematik Homage.

Všetky praktické informácie nájdete na oficiálnom webe festivalu.

Päťdesiat rokov Na konci s dychom

2010-08-25T22:18:00.000+02:00

"Namiesto kritiky robím filmy, aj keď do nich vnášam kritickú dimenziu. (...). Ja vidím všetky spôsoby vyjadrovnia ako jedno veľké kontinuum. Je to jeden celok. Otázkou je uchopiť ten celok práve z tej strany, ktorá vám vyhovuje.“

(Jean-Luc Godard)

V dejinách kinematografie niet vari iného obdobia, v rámci ktorého by došlo k zreteľnejšiemu a efektívnejšiemu prepojeniu filmovej praxe a kritiky, než bola francúzska nová vlna. Od premiéry jej pôsobivého manifestu Na konci s dychom (A bout de souffle) uplynulo 16. marca presne päťdesiat rokov.

Jean-Luc Godard (nar. 1930) pôsobil okrem iného ako kritik dnes už legendárneho prestížneho filmového magazínu Cahiers du cinéma (založený André Bazinom, Jacquesom Doniol-Valcrozom a Josephom-Mariem Lo Ducom v roku 1951). Na projekciách v parížskej Cinematéke, vtedy vedenej Henrim Langloisom, sa stretával s Françoisom Truffautom, Claudom Chabrolom, Ericom Rohmerom (vlastným menom Jean-Marie Maurice Schérer) a Jacquesom Rivettom. Práve táto pätica položila základy novej filmovej kultúry pravého brehu novej vlny, najprv vo forme kritických článkov v Cahiers, neskôr, na sklonku 50. rokov minulého storočia, aj v podobe filmov.

Godard nakrúcal svoj celovečerný debut v uliciach Paríža (a čiastočne aj v Marseille) počas štyroch týždňov na konci leta 1959 (17. augusta – 15. septembra). Vychádzal z krátkej Truffautovej synopsy, scenár následne sám priebežne dopracúval. Kameraman Raoul Coutard pracoval s ľahkou ručnou kamerou Caméflex Éclair 35 mm a bez umelého svietenia, čo filmu dodalo závan ľahkosti a nenútenosti. Došlo tu k radikálnemu odmietnutiu štúdiového systému nakrúcania (akokoľvek možno paradoxnému, vzhľadom na záľubu mladých Turkov v klasických a B-čkových hollywoodskych filmoch). Hlavné postavy, dnes už ikonickú dvojicu Michel Poiccard – Patricia Franchini, stvárnili Jean-Paul Belmondo a Jean Sebergová. Menšie kameo-úlohy si vo filme „strihli“ samotný Godard (muž s fajkou a novinami, ktorý takmer v závere filmu zalarmuje políciu, keď identifikuje Michela Poiccarda), či Jean-Pierre Melville.

Akokoľvek vážne bral Godard prelínanie práce kritika a režiséra, vo svojej prvotine si na túto tému neváhal zažartovať. Jednu z najznámejších scén filmu, keď Michel príde za Patriciou na Champs-Élysées a robí jej spoločnosť počas toho, ako ona predáva noviny New York Herald Tribune, obdaril vtipným, ironickým dodatkom. Michel sa s ňou rozlúči, a ako kráča po ulici, zastaví ho iné mladé dievča a ponúka mu Cahiers du cinéma s nevinnou otázkou na perách: „Pane, prosím vás, nemáte nič proti mladým?“ On jej na to odpovie: „Dávam prednosť starším,“ a odchádza. Michel Poiccard je zosobnením moderného hrdinu, akého si mohla dovoliť nová vlna. Rovnako ako Cahiers du cinéma sa zásadným spôsobom vymedzovali proti tzv. Tradition de la Qualité . Napriek tomu sa na margo „revolučného“ magazínu vyjadrí opovržlivo, bez náznaku akéhokoľvek záujmu. Nádherný príklad godardovskej sebairónie.

Význam diela (a svoju rolu pri filme) pôsobivo zhrnul nedávno Raoul Coutard v britskom denníku Guardian: „Päťdesiat rokov Na konci s dychom – to je, samozrejme, výnimočné, ale myslím si, že fakt, že stále dýchame, je rovnako výnimočný. Teraz mám 86 rokov, ale prácu na tom filme si pamätám veľmi jasne. Vtedy som nemal ani potuchy o tom, že ešte o päťdesiat rokov neskôr budem o ňom rozprávať, no vedel som, že to bol iný film, že sme robili niečo, čo nikto pred nami nespravil alebo nevidel. Nevedel som však, že to bude fungovať.“

Pri príležitosti 50. výročia premiéry filmu bola do kín v USA v máji uvedená úplne zreštaurovaná kópia. Vo Veľkej Británii bola obnovená premiéra 25. júna 2010. Film do britských kín uviedla spoločnosť Optimum Releasing, ktorá na 13. septembra tohto roku chystá zároveň aj vydanie nosičov DVD a Blu-ray s filmom.

V rámci lokálneho kontextu upozorňujeme na DVD filmu v rámci edície FilmX, vydané spoločnosťou Hollywood Classic Entertainment.

Text vyšiel pôvodne v nultom čísle časopisu Kinečko. Ďakujem šéfredaktorke Eve Križkovej za dovolenie uverejniť ho tu.

Vyšlo nulté Kinečko

2010-08-25T22:17:00.000+02:00

Nulté číslo časopisu Kinečko je na svete. Prečítať si v ňom môžete rozhovor s islandským režisérom F. T. Fridrikssonom, slovenskou animátorkou Vandou Raýmanovou a jej spolupracovníkmi, rezenziu filmu Oko nad Prahou režisérky Olgy Špátovej či článok o remodernistickom hnutí.

Kinečko sa predáva spolu s mimoriadne úspešným filmom Miroslava Rema - Arsy-Versy. Časopis si môžete kúpiť v predajni barových potrieb TyCoCoS na Mickiewiczovej 2 v Bratislave.

Mimochodom, vedela si, že v Île de France sú emu?

2010-08-25T08:31:00.002+02:00

Na Google Video sa dá vidieť celovečerný film Chrisa Markera Sans soleil (Bez slnka, 1983). Ak ste zatiaľ nemali tú česť, vrelo odporúčam...

(Druhú časť filmu sa mi sem nepodarilo pridať, treba si ju nájsť v "related videos".)

Bruno S. (Schleinstein) alebo Der Bruno (2. júna 1932 - 11. augusta 2010)

2010-08-13T07:34:00.005+02:00

Bruno S. stvárnil dve nezabudnuteľné postavy v Herzogových filmoch Jeder für sich und Gott gegen alle (The Enigma of Kaspar Hauser / Každý sám za seba a Boh proti všetkým, 1974) a Stroszek (1977).

Ukážka pochádza zo Stroszeka. Vo filme pouličný muzikant odchádza s prostitútkou Evou (Eva Mattes) a pánom Scheitzom (Clemens Scheitz) do USA v nádeji na lepší život. Výlet ani najmenej nepripomína realizovaný Americký sen, skôr naopak, veci idú od desiatich k piatim.

V druhom spomínanom filme, Každý sám za seba a Boh proti všetkým, "hral" Bruno S. postavu Kaspara Hausera, mladíka, ktorý bol dlhé roky väznený v pivnici bez kontaktu s ľuďmi (hral v úvodzovkách preto, že v oboch prípadoch, ako pri Stroszekovi, tak aj pri Každý sám za seba a Boh proti všetkým, sa dodnes špekuluje, čo z daných postáv je fikcia a čo vychádza zo skutočného Brunovho života a špecifického prejavu a vystupovaniu). Keď ho jeho väzniteľ oslobodil, našli ho obyvatelia Norimbergu. Herzogov film sa venuje predovšetkým Brunovmu osvojovaniu si sveta okolo neho. Učí sa komunikovať, vykonávať základné "sociálne" úkony, atď.

Z filmu pochádza aj nasledujúci citát:

"Da hab ich das Meer gesehen. Ich habe einen Berg gesehen und viele Menschen, die sind auf den Berg aufgestiegen, wie in einer Prozession. Da was viel Nebel, ich konnte es nicht ganz klar sehen und oben - da war der Tod..."

("Videl som more. Videl som horu a veľa ľudí, ktorí na tú horu vystupovali, ako v procesii. Bolo tam veľa hmly, nevidel som to celkom jasne a hore - tam bola smrť...")

P.S.: Zo Stroszeka pochádza aj jedna z najpôsobivejších záverečných scén, aké som kedy videl.

Heslo o Brunovi.
Galéria Brunových kresieb a Polaroidových fotografií.
Reporáž o Brunovi v The New York Times.

Začína sa 36. Letná filmová škola Uherské Hradište

2010-07-23T06:44:00.000+02:00

Dnes sa v Uherskom Hradišti začína 36. ročník Letnej filmovej školy. Pre mňa osobne najzaujímavejšími programovými cyklami sú Nový latinskoamerický film, Inventúra: Neznámy Rainer Werner Fassbinder a Inventúra: Filmová čítanka - film noir.

V rámci cyklu Vyšehradský horizont sa uskutoční retrospektíva Bélu Tarra, pričom režisér by mal sám viesť Lekcie filmu. Pri tejto príležitosti vyjde v knižnej podobe zborník textov venovaný tomuto pozoruhodnému autorovi nazvaný Béla Tarr: V oku velryby.

Z hostí určite stoja za zmienku: Lisandro Alonso (argentínsky režisér), Ken Loach (britský režisér), Béla Tarr, Szabolcs Hajdu (uviesť tu má svoj najnovší film Bibliothèque Pascal, 2010), Dagur Kári (islandský režisér - tvorca filmov Nói albinói / Albín menom Nói, 2003/, či Voksne mennesker /pred pár rokmi uvádzaný na MFF Bratislava ako Outsider, 2005/).

Podorobný rozpis cyklov
Podrobný rozpis hostí
Program podľa dní
Programová brožúra na stiahnutie

Ostatné informácie o Letnej filmovej škole Uherské Hradište

Kinečko - o filme bez hraníc

2010-07-17T08:46:00.002+02:00

KINEČKOje nový dvojmesačník, ktorý odráža kinematografiu v súčasnýcha premenlivých súvislostiach, priblíži hlbšie a nekonformné vnímaniefilmu širšiemu publiku, podporuje písanie o filme, ako relevantnú súčasťživej kinematografie. Slúži ako zdroj informácií a priestor preneoficiálnu ale zároveň fundovanú diskusiu súčasnej filmárskej obcea filmovej kritiky. Cieľovou skupinou KINEČKA sú filmoví profesionáli,študenti, účastníci filmových festivalov, členovia filmových klubov, skutočnímilovníci filmu bez hraníc, záujemcovia o odvážnejší pohľad na dianiev súčasnej kinematografii.

KINEČKO slávnostne pokrstíme 7.augusta o 20:00 v Kafé Scherz Palisády, kde Vás čakáokrem koncertu experimentálneho zoskupenia SigiTobias aj grilovaniea ďalšie príjemné prekvapenia.

0-té číslo KINEČKA vyjde v náklade 500 kusov.

Kúpiť si ho budete môcť na vyššie spomínanomkrste, počas seminára 4 živly v Banskej Štiavnici a v predajnibarových potrieb TyCoCoS na Mickiewiczovej 2 v Bratislave. O ďalších predajných miestach, ako ajiných aktualitách týkajúcich sa KINEČKA sa vždy dozviete v našej skupinena Facebooku a už čoskoro aj na webstránke KINEČKA.

V 0-tom čísle KINEČKA nájdete rozhovory so zaujímavýmiale neopozeranými osobnosťami našej aj svetovej filmovej scény, recenzie,krátke filmové správičky z domova aj zo sveta, ale aj právnu a produkčnúporadňu, v ktorej vám našepkáme ako na to vo svete filmu.

Recenzie a rozhovory v KINEČKU sa budúv budúcnosti navzájom aktuálne obmieňať a zastupovať. Viac priestorudostane vždy tá rubrika, ktorá práve poskytuje lepšie možnosti pre vyjadrenieaktuálneho obsahu a témy. Otvárajú sa možnosti pre fiktívne rozhovory,rozhovory s protagonistami dokumentárnych filmov, rozhovory režiséras producentom, študenta s pedagógom...

Za cenu symbolického 1 eura dostanete nielen 12 stránkvalitného čítania. KINEČKO sa skrýva v originálnej obálke spolus DVD vždy iného filmu alebo filmov- študentských, dokumentárnycha iných mimo bežnej distribúcie.

Redakciu KINEČKA tvoria: Eva Križková (šéfredaktorka), EvaPavlovičová (produkcia, zodpovedná redaktorka, právna poradňa), PavlínaMorháčová (grafika), Lukáš Sigmund (redaktor), Michal Michalovič (redaktor),Mária Ferenčuhová (preklady z francúzštiny), Ewa Ciszewska (poľskáprispievateľka), Katarína Gatialová (zodpovedná redaktorka za výtvarné umeniea videoart) a externe mnohí ďalšífilmoví publicisti s vyhranenými postojmi a filmovými záujmami.

Príďte s nami pokrstiť KINEČKO, časopis zapálený prefilm a my vám odpovieme na všetko,čo zatiaľ nemá zostať tajomstvom.

tlačovú správupripravila: Eva Križková

Films - balades

2010-07-01T20:29:00.000+02:00

Gilles Deleuze vo svojich knihách o filme (Film 1 - Obraz-pohyb a Film 2 - Obraz-čas) hovorí okrem mnohých iných vecí aj o tzv. "films de bal(l)ade", filmoch, v ktorých dôležitú úlohu prechádzky či výlety (ak si správne spomínam, v tejto súvislosti na konci prvého dielu spomína napríklad raného Godarda - Na konci s dychom /A bout de souffle/ a Bláznivý Petríček /Pierrot le fou/).

Deleuze sa pohráva s francúzskym bal(l)ade, čo evokuje baladu (vo franc. ballade) aj prechádzku (vo franc. balade).

Nech sa páči, tu sú dve takéto zaujímavé filmové prechádzky...

Majstrovské spoty

2010-06-29T08:34:00.000+02:00

Majstrovstvá sveta vo futbale sú v plnom prúde. Pri tej príležitosti vzniklo viacero vtipných a hravých spotov. Tu sú tri z nich.

(réžia - Alejandro González Iñárritu)

LETNÝ WORKSHOP MPHILMS 2010

2010-06-21T19:12:00.000+02:00

LETNÝ WORKSHOP MPHILMS 2010(2. 8. – 15. 8. 2010, Banská Štiavnica – Skautský dom)

Autori a producenti projektu: Marek Leščák a Mátyás Prikler
Koordinátorka workshopu: Katarína Krnáčová
Zámery a ciele:Letný medzinárodný workshop MPhilms 2010 je určený pre mladých ľudí vo veku od 15 do 25 rokov,ktorí sa zaujímajú o film, fotografiu, performance a výtvarné umenie. Workshopu sa zúčastnia 20vybraní uchádzači zo Slovenska (8), Maďarska (4), Rumunska (4) a Českej republiky (4), ktorí sa podvedením skúsených lektorov (profesionálov) hravou formou zoznámia s jednotlivými oblasťamiumenia.

Jednotlivé workshopy budú zamerané na:
1) VIDEO A EXPERIMENTÁLNY FILM (5 účastníkov) - lektor: Marek Šulíkhttp://www.artileria.sk/sk/kratke_filmy/mala_domov/o_autoroch/marek_sulik/
2) FOTOGRAFIU (5 úč.) – lektor: neskôr upresníme
3) VÝTVARNÉ UMENIE (5 úč.) - lektor: Bety Majerníková http://www.betymajernikova.sk/
4) PERFORMANCE (5 úč.) - lektor: József R. Juhász

V rámci jednotlivých workshopov budú účastníci tvorivým spôsobom rozvíjať svoje schopnosti adotvárať vlastné nápady do finálnej podoby. Pomocou praktických cvičení sa zoznámia s jazykom avýrazovými prostriedkami filmu, fotografie, performance a výtvarného umenia. Teoretická aj praktickáčasť workshopu tak môže aspoň čiastočne vyplniť medzeru, ktorá je, na rozdiel od iných krajín, vovzdelávaní na Slovensku nerozvinutá, a to je mediálna výchova a všetko, čo s týmto pojmom súvisí.Výsledkom práce jednotlivých účastníkov budú realizované performance, videofilmy, fotografie avýtvarné diela, ktoré budú prezentované 13. augusta na filmovom seminári 4 živly (www.4zivly.sk).

4živly sú hlavným partnerom Letného workshopu MPhilms 2010 a prezentáciu sprevádza zaujímavánávštevnosť (cca. 200 ľudí), čo je výzvou aj pre účastníkov workshopu. Tvorcovia tak získajú okamžitúspätnú väzbu, ktorá môže byť podnetná v ich ďalšom smerovaní. Následne budú jednotlivé dielaprezentované na webovej stránke www.mphilms.skÚčastníci workshopu sa automaticky stávajú držiteľmi akreditácií, ktoré im umožňujú priamy vstup navšetky akcie seminára 4 živly, kde majú šancu zhliadnuť diela slovenskej a svetovej kinematografie slektorskými úvodmi. Organizátori okrem odborného vedenia jednotlivých workshopov zabezpečiatechnické prostriedky potrebné k realizácii jednotlivých projektov (kamery, strižne, počítače atď.), ataktiež stravu a ubytovanie pre účastníkov.

Cieľové skupiny a aktivity:Workshop je prioritne zameraný na ľudí vo veku od 15 do 25 rokov, ktorí sa chcú bližšie zoznámiť sjednotlivými druhmi umenia. Predpokladáme, že časť záujemcov bude zo stredných umeleckých škôl,ale snažíme sa byť maximálne otvorení aj k záujemcom z iných oblastí vzdelania. Veríme, žešpecifickým programom garantovaným špičkovými odborníkmi, otvorenou atmosférou a inšpiratívnymmiestom konania oslovíme čo najširšie spektrum mladých ľudí.

Časový harmonogram projektu:
2. – 15. august 2010 Letný workshop MPhilms 2010
12. – 15. august 2010 12. ročník filmového semináru 4 živly. Všetci 20 účastníci workshopu sa môžu zúčastniť filmových projekcií a seminárov o filme.
13. august 2010 Premiéra filmov, prezentácia performance a vernisáž výstavyfotografií a výtvarných prác realizovaných účastníkmi Letného workshopu MPhilms 2010.

Spôsob výberu účastníkov workshopu:V prípade záujmu posielajte prihlášky na e-mailovú adresu workshop@mphilms.sk. Do e-mailunapíšte svoj vek, adresu, telefónne číslo a pošlite jednostranovú esej o sebe, o svojom doterajšomvzdelaní, umeleckými skúsenosťami a zdôvodnite, prečo sa chcete zúčastniť Letného workshopuMPhilms 2010 a o ktorý máte prioritný záujem.

TERMÍN UZÁVIERKY PRIHLÁŠOK JE 10. JÚL 2010. NAJNESKÔR 13. JÚLA BUDETEINFORMOVANÍ O ÚČASTI NA WORKSHOPE PROSTREDNÍCTVOM E-MAILU ALEBOINTERNETOVEJ STRÁNKY WWW.MPHILMS.SK.

Cena: Účastnícky poplatok je 90,- Eur. V cene je ubytovanie a 3x denne strava v Banskej Štiavnici od2. do 15. augusta 2010, akreditácia na filmový seminár 4živly a technika potrebná k realizácii diel.Jedine cestovné si hradia účastníci.

Miesto konania: Letný workshop MPhilms 2010 sa bude konať v Banskej Štiavnici v priestorochskautského domu (www.skautskydom.sk), čo je multifunkčný dom v centre Banskej Štiavnice. Vpenzióne skautského domu sa ubytujú všetci účastníci, lektori aj organizátori workshopu. V ďalšíchpriestoroch sa vytvoria jednotlivé pracoviská (strižne, ateliéry atď.). Strava pre všetkých zúčastnenýchbude zabezpečená v neďalekej reštaurácii v centre mesta, raňajky priamo v dome.

Kontakt: workshop@mphilms.sk
Koordinátorka Letného workshopu MPhilms 2010: Katarína Krnáčová +421 944 33 88 23

HLAVNÝ PARTNER: 4 živly
S FINANČNOU PODPOROU: Visegrad Fund-u, Audiovizuálneho fondu, Ministerstva kultúry Slovenskej republiky a všetkých, ktorí poskytli MPhilms svoje 2% z dane z príjmov za rok 2009PARTNERI:

Visconti v Bratislave

2010-06-14T08:52:00.002+02:00

V rámci talianskeho festivalu na Slovensku Dolce Vitaj sa v Talianskom kultúrnom inštitúte v Bratislave (Kapucínska 7) dá do 30. júna vidieť výstava fotografií Luchina Viscontiho pod názvom Kým padne klapka. Inštitút okrem toho bude premietať aj Viscontiho filmy - 15. júna to bude Gepard (Il gattopardo, 1963), 22. júna Smrť v Benátkach (Morte a Venezia, 1971) a 29. júna Ludwig (1972).

Presný čas premietaní sa mi však nepodarilo zistiť, nakoľko avízovaná oficiálna stránka festivalu (http://www.dolcevitaj.eu/) momentálne nefunguje a na webe Talianskeho kultúrneho inštitútu v sekcii kalendár kultúrnych podujatí projekcie nie sú evidované samostatne.

Viac o Viscontim sa dá nájsť na stránkách: http://www.luchinovisconti.net/ a http://nostalghia.cz/visconti/.

P.S.: Na britskom Amazone by sa mal presne o týždeň, 21. júna 2010, začať predávať Blu-ray s filmom Gepard.

Výsledky 63. MFF Cannes

2010-05-24T20:35:00.002+02:00

Včera večer sa skončil 63. ročník Medzinárodného filmového festivalu v Cannes. Jednotlivé poroty udelili nasledujúce ocenenia. Zloženie porôt a kompletné zostavy jednotlivých súťažných sekcií nájdete tiež na tomto blogu.

Palme d'Or - Zlatá palma: Lung Boonmee raluek chat (Uncle Boonmee Who Can Recall His Past Lives / Strýko Boonmee, ktorý sa dokáže rozpamätať na svoje minulé životy; r. Apichatpong Weerasethakul)

Grand Prix - Veľká cena: Des hommes et des dieux (Of Gods and Men / O bohoch a ľuďoch; r. Xavier Beauvois)

Najlepší režisér: Mathieu Amalric (Tournée / On Tour / Turné)

Najlepší scenár: Chang-dong Lee (Poetry / Poézia)

Najlepšia herečka: Juliette Binoche (Copie conforme / Certified Copy / Overená kópia; r. Abbas Kiarostami)

Najlepší herec: ex-aequo: Javier Bardem (Biutiful; r. Alejandro González Iñárritu); Elio Germano (La nostra vita / Our Life / Náš život; r. Daniele Lucheti)

Cena poroty: Un homme qui crie (A Screaming Man / Muž, ktorý kričí; r. Mahamat-Saleh Haroun)

Palme d'Or - Zlatá palma - krátky film: Chienne d'histoire (Barking Island / Suka dejín; r. Serge Avédikian)

Cena poroty - krátky film: Micky Bader (Bathing Micky / Micky sa kúpe; r. Frida Kempff)

Cena Un Certain Regard: Hahaha (r. Sangsoo Hong)

Cena poroty - Un Certain Regard: Octubre (October / Október; r. Daniel Vega, Diego Vega)

Najlepšia herečka - Un Certain Regard: Victoria Raposo, Eva Bianco, Adela Sanchez (Los labios / The Lips / Pery; r. Santiago Loza, Ivan Fund)

Caméra d'or - Zlatá kamera: Año bisiesto (Leap Year / Priestupný rok; r. Michael Rowe)

1. cena Cinéfondation: Taulukauppiaat (The Painting Sellers / Predavači maľujú; r. Juho Kuosmanen)

2. cena Cinéfondation: Coucou-les-nuages (Anywhere Out of the World / Kdekoľvek mimo sveta; r. Vincent Cardona)

3. cena Cinéfondation: Hinkerort zorasune (The Fifth Column / Piaty stĺpec; r. Vatche Boulghourjian); Ja vec jesam sve ono što želim da imam (I Already Am Everything I Want to Have / Už som všetkým tým, čo chcem mať; r. Dane Komljen)

Cena FIPRESCI: Tournée (On Tour / Turné; r. Mathieu Amalric), Adrienn Pál (r. Ágnes Kocsis) - Un Certain Regard, Todos vós sodes capitáns (You Are All Captains / Vy ste všetci kapitáni; r. Oliver Laxe) - Director's Fortnight

Cena Ekumenickej poroty: Des hommes et des dieux (Of Gods and Men / O bohoch a ľuďoch; r. Beauvois)

Robin Hood a Nine

2010-05-18T21:16:00.001+02:00

Minulý týždeň som zašiel do kina hneď dvakrát (čo sa mi nestalo odkedy skončil FIFFBA), z rôznych dôvodov. V prvom prípade najmä preto, že zvyk je železná košeľa a že na nového Scotta sa skrátka "patrí ísť". (Keď som si prezeral jeho filmografiu, zistil som, že z jeho celovečerných filmov nakrútených po roku 2000 som nevidel iba Podvodníkov /Matchstick Men, 2003/). A ešte jeden dôvod: je to asi jediný film uvádzaný na MFF Cannes, ktorý som mal možnosť vidieť v dobe jeho konania. Prečo Nine? Zo spätného pohľadu vlastne ani sám neviem: film predchádzali dosť kritické a negatívne recenzie. Hlavným motívom asi bola túžba na vlastné oči sa presvedčiť o tom, že 8 a 1/2 je výnimočné dielo vo všetkých ohľadoch, že Rob Marshall nijako nedosahuje kvalít Federica Felliniho a že ani Daniel Day-Lewis projekt prakticky vopred odsúdený na zánik nezachráni (ba čo viac - ani len nevytiahne na priemernú úroveň). Z tohto uhla pohľadu bola moja návšteva kina úspešná - svoj predpoklad som si overil a potvrdil na 100% (môžem sa zaslúžene poškrabať po bruchu). Z akejkoľvek inej perspektívy to už však je problematické...

Scottov Robin Hood ma dosť frustroval: ani nie tým, že by to bol skutočne mizerný film, ako skôr tým, že som spoza balastu videl prebleskovať náznaky čohosi pozoruhodného. Bohužiaľ, v kinoverzii z toho mimoriadneho ostalo pramálo, ak vôbec niečo. Neviem, čo je pravdy na rečiach o sedemhodinovom zostrihu, ale keby existoval, rozhodne by som ho chcel vidieť. V konečnom dôsledku sa budem zaujímať o Scottom autorizovanú verziu, nech už by bola v akejkoľvek stopáži. Nechce sa mi totiž veriť, že toto je ten film, o ktorom Scott sníval. Pôsobil na mňa skôr ako náčrt ceruzkou, kde už vidno zárodky línií, no maliar ešte pracuje na farebnej kompozícii. Inak povedané, príbehová kostra tu je, no voľajako podvedome ma to ťahá predstavovať si takú verziu, kde by práve ona bola tým najmenej podstatným. To by bol film! Samozrejme, stredovek si môžeme dnes len dokreslovať v mysliach (v tomto smere majú historici k dispozícii viac materiálu vyživujúceho obrazotvornosť), no to, čo sa dá vidieť v Robinovi je, domnievam sa, príliš idealizované, romantické a uhladené. Chcelo by to pridať pár špinavých obrazov (nemám teraz na mysli viac blata), popasovať sa trochu s čírosťou Robinovho charakteru. (Veď je to hrdlorez, na povel sa stáva "bezbožným", ako to sám v jednom momente pripomína.) Obraz, obraz a ešte raz obraz je v kinematografii tým najhlavnejším, a nie slovo. Preto mi nestačí počuť Robina rozprávať o masakri v Palestíne, potrebujem ho vidieť. Len tak ho budem vnímať nie ako prototyp spravodlivého bojovníka za práva utláčaných, ale ako morálne nejednoznačne tvarovanú a rozporuplnú postavu. Je pritom jedno, ako to bolo naozaj, tu ide o film, nie o skutočnosť. Chcem vidieť živú osobu, jej zaváhania a pochybenia, nedostatky, temnejšie tóny charakteru, nielen dokonale naleštenú fasádu chrabrého skoro-rytiera. (Touto cestou sa, aspoň do určitej miery, vydal Andrew Dominik v Zabití Jesseho Jamesa zbabelcom Robertom Fordom /The Assassination of Jesse James by the Coward Robert Ford, 2007/, ak si dobre spomínam.)

So šikovnou dramaturgiou by, verím, mohlo vydať aj na dôslednejšie prekreslenie ostatných postáv: dôstojný Sir Walter Loxley (Max von Sydow), démonicko-charizmatický Godfrey (Mark Strong), ostýchavo-vyzývavá Marion Loxley (Cate Blanchettová), strategicko-diplomatický William Marshall (William Hurt - slabší článok v inak celkom slušnom hereckom obsadení), ale aj princ John (Oscar Isaacs) so svojim "zámorským" románikom a Eleanor Akvitánska (Eileen Atkinsová), systematicky napomínajúca svojho syna za jeho nerozvážne počínanie... Príbehové línie, ktorých sú nositeľmi, sú rozvrhnuté celkom zručne, akurát by stálo za to ich doplniť a možno prehĺbiť. Aj vďaka tomu by mohol vzniknúť naozaj impozantný výjav s veľmi širokým záberom. (Keby sme sa pohybovali mimo územia Hollywoodu /a niekoľko stomiliónových rozpočtov/ možno by ani nebolo až takým problémom predstaviť si potlačenie hlavnej línie do úzadia, resp. prácu s obrazom bez stredu.)

Pri Nine si veru neviem predtaviť, že by dlhšia alebo "širšia" verzia mohla tomuto nepodarku pomôcť. Bez mučenia sa priznávam, že som si počas projekcie aj zdriemol. V rámci "prípravy" na návštevu kina som si týždeň predtým pozrel už spomínaný Felliniho majstrštyk, takže v momente projekcie som ho mal v živej pamäti. Možno aj preto na mňa Marshall a spol. pôsobili ako nemohúci kolektív, ponevierajúci sa od jednej banality k druhej.

(FOTO: BIOSCOP CZ)

Uznávam, že vlastne ani nemá zmysel porovnávať. Inšpirácia, akokoľvek citeľná a prítomná (ešte aj prejav Daniela Day-Lewisa pôsobí strojene, silene, akoby sa snažil napodobniť Mastroianniho hravosť, ľahkosť a nonšalanciu, čo sa mu príliš nedarí), je viac pripomienkou svojrázneho, neopakovateľného umeleckého gesta, než rovnocenným partnerom do dialógu. (8 a 1/2 je v tomto prípade ešte prefiltrované cez broadwayský muzikál, čiže už pri tom prepise došlo zrejme k zásadným úpravám.) Priznávam aj to, že žánru muzikálu veľmi nerozumiem, takže nedokážem posúdiť, do akej miery funguje Nine v mantineloch žánru. No ak sa hráme na to, že kinematografia je len jedna, a že film musí byť v prvom rade dobrý bez ohľadu na žáner, potom ide o celkom slušný prešľap, priam až "flop", ako to niekoľkokrát zaznie v dialógoch.

Hypotetická úvaha: nebyť toho, že to má niečo do činenia s Fellinim, asi by som na to nikdy nešiel (ešte čisto teoreticky kvôli Day-Lewisovi - vidieť, čo za film si to vybral hneď po Čiernej krvi /There Will Be Blood, r. Paul Thomas Anderson, 2007/). Neviem celkom odhadnúť, koľko divákov pôjde do kina z rovnakých pohnútok ako ja. Ak sa však vyberú z nejakých celkom iných príčin, je celkom možné, že budú odchádzať spokojní.

Každý si chodíme do kina snívať to svoje...

Rozhovor s Mátyásom Priklerom

2010-05-17T20:09:00.001+02:00

S režisérom Mátyásom Priklerom sme sa rozprávali o jeho absolventskom filme Ďakujem, dobre. Najbližšie ho čaká festival v Cannes, kde sa prebojoval do užšieho výberu (13 filmov z približne 1600 prihlásených z filmových škôl z celého sveta) sekcie Cinéfondation, v priebehu leta ešte napríklad Medzinárodný festival študentskcýh filmov v Tel Avive (5. - 12. jún 2010). Mátyásov film mal premiéru v decembri na Medzinárodnom filmovom festivale Bratislava. Rozprávali sme sa o jeho vzniku, prešli sme vývojom od scenára, cez nakrúcanie až po jeho terajšie uvádzanie na festivaloch.

Mátyás Prikler (foto: Laco Prikler)

V tvojom filme sa v obraze dvakrát objaví televízia: raz v nej premiér rozpráva o idiotoch a druhý raz je tam populárna moderátorka. Hovoríš, že si sa obzrel okolo seba a to bola tvoja hlavná inšpirácia. Žijeme teda podľa teba v časopriestore ohraničenom a určovanom týmito osobami, respektíve fenoménmi?

Počul som o takom výskume, že 80 alebo koľko percent informácií máme z televízie. Je to taký fenomén: žijeme si svoje životy a do toho nám hučí telka.

Prečo práve títo dvaja, Fico a Didiana?

V tom starobinci bol televízor a vtedy to akurát vysielali. Je zaujímavé, že keď dáš televíziu do filmu, tak to skoro vždy funguje. Vo veľkej väčšine prípadov sa na teba valí nejaká masa sprostostí. To bola nejaká divná relácia o celebritách. Oni tam sedeli, pozerali telku a tak sa tešili, že sa pozerajú na celebrity. Potom ich asi uložia do postele. A Fico... Podľa mňa nejde konkrétne o Fica. Je to skoro jedno, či Fico, alebo Topolánek, alebo Orbán. To je tiež fenomén, že politici rozprávajú v telke a hovoria, že sa máme dobre, že všetko je v poriadku a že buďme radi...

No on tam akurát vtedy vraví, že: „... len idiot môže napísať...“
On hovorí, že novinári sú idioti, lebo on to myslí dobre, lebo on vyrába pracovné miesta na Slovensku, a „idioti“ napíšu, že to myslí všetko zle.

Starí ľudia, starobinec... Musíme byť závislí od druhých, keď starneme? Musí sa náš život odvíjať od toho, že nás posadia pred telku a pozeráme relácie o celebritách, alebo sa to dá aj inak?
Všetko sa dá inak. Stiesnené priestory a to, čo si môžu dovoliť a čo nie, to je ekonomická, finančná časť. Myslím si, že sa to týka veľkej, veľkej väčšiny ľudí.

Chcel si hľadať riešenia v tomto filme alebo iba ukázať ako to je?
Riešenia? Je to o tom, čo sa deje, ako to vidíme. Neviem, sú filmy, kde sa ukážu riešenia?

Sú...
Tie sa volajú tézovité, nie?

Dobre, takže ostaňme pri tom ukázať ako to je. Má vôbec zmysel uvažovať v kategóriách hraný film/dokumentárny? Dá sa to takto oddeliť? Čo je Ďakujem, dobre?
Keď takto striktne, tak bez debaty hraný.

A menej striktne, tak, ako to ty vnímaš?
Hraný film je jasný: je napísaný scenár, hrajú tam herci, atď. Tým pádom hraná je rozprávka aj Dogmafilm, tam nie je o čom debatovať. Teraz to väčšinou vnímam tak, že tá debata je skôr o tom, čo je to dokument. Ale to je podľa mňa nekonečná diskusia.

Čo je tebe bližšie? Robil si aj dokument, kde sa cítiš viac doma?
Mňa táto otázka vlastne až tak nezaujíma. Niekto to tak vymyslel, že existujú hrané a dokumentárne filmy. Ale kde je tá hranica... Keď v dokumente niekomu povieš: „Tam si sadni!“, a kameramanovi povieš, aby urobil taký záber a ten potom strihneme na henten záber, je to ešte dokument?

Nemôže byť kľúčom príbeh? Béla Tarr má v úvode Rodinného kozubu slogan: „Tento príbeh sa nestal postavám v tomto filme, ale sa mohol.“
A je to dokumentárny film? Podľa mňa je to hraný film.

V Ďakujem, dobre ti hrajú známi herci : Attila Mokos – toho si obsadil do svojho Ďalšieho dejstva ešte pred Pokojom v duši...
No jeho do väčšej úlohy obsadil úplne prvý Robo Šveda v Démonoch. Náš film síce mal skorší rok copyrightu ako Démoni, no on s ním už vtedy nakrúcal.

Ale máš tam aj ľudí, ktorí u nás nie sú až takí známi. Takže herec-neherec, zohráva to pre teba nejakú úlohu? Ide ti o typ? Vidíš, kto sa na čo hodí, keď máš nejakú predstavu postavy, nie? Ako si vyberáš človeka?
To závisí od kontextu, od toho, čo všetko má zvládnuť. Napríklad keď si to tak vezmeš, tu je veľa scén, kde je Attila Mokos akýsi „udávač tempa“. Tie scény sa robili tak, že sa pustila situácia a išli sme. Ideš niekam, kde sa má niečo udiať, prídeš tam s kamerou a nakrútiš to. Stano Párnický mal takú definíciu, to ešte k tomu rozdielu medzi dokumentom a hraným filmom. Podľa mňa je to celkom presné, no málokedy sa o tom rozpráva: v hranom filme sa všetko okolo prispôsobí mizanscéne a v dokumente je nejaká mizanscéna a ty sa jej musíš prispôsobiť. Čiže toto je presné, ako to deliť, aj keď nikdy to nie je úplne čisté. My sme sa tento film snažili robiť presne touto „dokumentaristickou“ logikou: niekde je nejaká mizanscéna alebo niekde sa niečo deje a ty to nakrúcaš. A nie že ty hovoríš hercovi, kde je svetlo, kde je značka, kde je mikrofón a či má hrať málo, lebo je v detaile, alebo veľa, lebo je v celku. Keď si zoberieš tú scénu večere, celé tempo tam udáva Attila. To by neherec asi nezvládol. Ale, vieš, ďalšia nekonečná debata potom je, že kto je herec a kto je neherec. Herec je ten, čo sa živí herectvom, ten, čo to vyštudoval...? Každopádne Attila Mokos je jeden z najlepších.

Čiže mizanscéna, ktorej sa ty prispôsobuješ, je „pripravená“, ale scénu si upravuješ, nie?
Niekedy áno, niekedy nie. Nakrúcali sme bez peňazí, takým spôsobom, že chytíš kameru, ideš a nakrútiš, čo sa deje, čo tam vidíš. Scénu si upravujeme, ale všetko bolo reálne. Skutočná krčma, tí ľudia tam vtedy naozaj boli, to neboli komparzisti. Ten starobinec, napríklad, to je úplne autentické, oslava na konci, to je jedna k jednej. Vtedy sa to tam dialo, jedine nášho herca sme tam posadili a to bolo všetko, čo sme my dodali do mizanscény.

Na scenári si pracoval s Markom Leščákom. Do akej miery ste mali napísané dialógy? Improvizovali ste s hercami/nehercami? Upravovali ste situácie v závislosti od miesta nakrúcania?
Je zaujímavé, že pomer scenár – film bol asi 90 percent, dialógy – film približne tak isto. Myslím jeden obraz, jedna scéna nám vypadla z filmu, ktorá bola v scenári. Ale do filmu sa dostal jeden obraz, ktorý nebol konkrétne napísaný v scenári. Keď sme titulkovali film, tak som musel prepísať všetko, čo sa v ňom hovorí. Ako základ som si zobral scenár a tam strašne veľa vecí sedelo. Marek má absolútny talent na to, ako autenticky napísať dialóg. Pracovali sme však tak, že sme napríklad niektorým hercom v niektorých situáciách zobrali scenár a zakázali sme im, aby sa učili texty. Samozrejme museli poznať tému a situáciu.

Poznali celý scenár dopredu?
Hlavné postavy áno. Možno Anna Ferenczy (v úlohe starej mamy), ktorá sa do toho dostala na poslednú chvíľu, poznala iba svoj obraz, na to si nepamätám. Ale Attila, Béla Várady, Xénia Molnár, Zuzana Mauréry, oni to čítali celé pred nakrúcaním.

Ako prebiehala spolupráca s Markom? Ty si mal základnú predstavu, s ktorou si prišiel za Markom, a spolu ste to začali rozvíjať, alebo ako to vlastne bolo?
Ja som mal zdrapy papiera popísané občas situáciami, nápadmi, pozorovaniami sveta okolo mňa. Ale nenazýval by som to ani námetom, ani synopsou. Prišlo to celkom prirodzene. S Markom som sa najprv začal kamarátiť, asi pred tromi rokmi, potom som s ním začal spolupracovať, ale nie na filmoch, a potom to už bolo akosi samozrejmé. To, čo vidíš na plátne, sme robili na 100 percent spoločne, z toho pôvodného neostalo takmer nič. Hlavnú príbehovú linku doniesol Marek.

Hercov si vyberal sám?
Väčšinu z nich sme už vybrali pred písaním scenára. Podľa mňa je to dosť divné, že najprv niekto napíše scenár, potom robí kasting, obsadí ten scenár, robí obhliadky... Asi by to malo ísť všetko paralelne.

Takže už keď píšeš scenár, vidíš hercov...
No to už tak sedíme s Leščákom a hovoríme si: „Mokos príde a povie Mauréry, že...“ Myslím si, že sa to inak nedá.

Kameramana ti robil Milan Balog, ktorý je okrem iného aj režisér. Nekecal ti do fachu?
Nie. Milan je režisérom svojich filmov a zároveň aj kameramanom. Takže pokojne ho môžeme považovať za regulárneho kameramana. Zdalo sa mi, že by bolo zaujímavé keby som s ním spolupracoval. Hlavne zo začiatku to bolo zaujímavá spolupráca, keď sme vymýšľali zábery.

Ako prebiehalo nakrúcanie, ako ste vymýšľali zábery?
Partizánsky.

Čo to znamená?
Že keď nerátam hercov, bolo nás na pľaci maximálne sedem ľudí zo štábu.

Ty, kameraman, zvukár...
Produkčná, niekedy ešte jeden zvukár, kostymérka a scénografka v jednej osobe a niekedy asistentka produkcie. Ono to síce vyzerá, že to bolo robené, ako príde, ale zábery filmu boli dopredu premyslené. To je to isté ako so scenárom. Napíšeš dialóg, zabudneš scenár, hercom ho nedáš alebo im ho dáš len na chvíľu. Potom im ho zoberieš a nakoniec je to tak, ako to bolo pôvodne napísané. Ale napríklad v tom starobinci, tam sme si nemali čo pripraviť. Išli sme niekam, kde sme nevedeli, čo nás čaká.

Keď robíš filmy, myslíš na diváka?
Nie.

Na čo myslíš?
Kam postaviť kameru, kam sa postaví zvukár, aby nebol v zábere, aby prišli herci na čas...

Pre koho robíš film?
No keď na to odpoviem, že pre seba, tak to vyznie strašne arogantne.

Podľa mňa tí, čo to hovoria takto, robia tie najlepšie filmy...
Ale áno, ale... Neviem. Tak robíme ho pre seba, lebo ho robíme o tom, čo nás zaujíma a tak, ako sa to páči nám. V konečnom dôsledku to však nerobíme len pre seba, lebo rozmnožujeme DVD a posielame to na festivaly a tam prídu nejakí diváci. Čiže robíme všetko pre to, aby film videlo čo najviac ľudí.

Ale keby ti niekto povedal, že na tvoj film príde o 100 000 divákov viac, keď do hlavnej úlohy obsadíš moderátorku Didianu, tak ju tam asi nedáš, alebo?
Nie. Hlavne mi nikto reálne nevie zaručiť 100 000 divákov, čiže je to hypotetická otázka.

Dáš tam Zuzu Mauréry, o ktorej si ty myslíš, že to má zmysel...
Áno.

Ideš teraz s filmom do Cannes, kde ho vybrali z 1 600 prihlásených filmov z filmových škôl z celého sveta do sekcie Cinéfondation (spolu s 12 ďalšími). Ak sa ti podarí zohnať producenta na to, aby si to rozpracoval do celovečernej podoby, ako budeš pokračovať? Pridáš ďalšie postavy alebo budeš rozvíjať osudy týchto...?
Producenta som si už zohnal – to som ja.

Tak koproducentov...
Uvidíme, ako sa to podarí povykrývať doma, či to dokážeme vyprodukovať sami. V každom prípade – čo s tým ďalej? Toto je taká zvláštna situácia. Nemám rád, keď niekto robí na nejakom filme a rozpráva o tom, pretože ľudia majú prísť sa naň pozrieť do kina alebo niekam. Tu však všetci vieme, že ide o časť celku: je to jedna zo štyroch hlavných línií. Do istej miery sa to prekrýva. Niečo je v tejto chvíli presnejšie pripravené, niečo je rozpísané, niečo vymyslené, niečo skoro vymyslené... Neviem to teraz detailnejšie povedať a ani nechcem. Ale nefunguje to tak, že týchto hotových 40 minút vsunieme do 120 minút, pretože to sa bavíme o inom filme.

Chceš pracovať s tými istými hercami alebo začať úplne odznova?
Oni sa prelínajú, takže s tými istými.

Čo si od Cannes sľubuješ, čo chceš, aby sa tam s filmom stalo?
Chcem, aby prišlo čo najviac ľudí.

Predsa len, si medzi 13 z 1 600.
Áno, ale druhá vec je, že, ako hovorí Peter Kerekes, nie sme na dostihoch. Tu je to veľmi subjektívne a vôbec neviem, akým spôsobom sa to vyberá. A čo si od toho sľubujem, konkrétne? Neviem...

V tejto chvíli to čo pre teba znamená?
To je vec, ktorá človeka poteší. A teší ma aj to, že ten film asi zafungoval aj v inom kontexte, v inom prostredí. Máme to v životopisoch. Okrem toho sme automaticky v tzv. Short Film Corner, takže sa môže stať, že to kúpi nejaká televízia, že to pôjde na nejaké ďalšie festivaly...

Nemáš chuť pracovať na seriáloch? Asi by si si na nich vedel slušne zarobiť.
Ani nie, ale hlavne na to teraz nemám čas.

Keby si mal čas, mal by si aj chuť?
Asi nie, neviem. V momentálnej situácii je to úplne bezpredmetné. Pred trištvrte rokom ma volali do jedného a tam stanovili výrobné podmienky takým spôsobom, že mi to prišlo nemožné. Už presne neviem, ktorý to bol seriál a ktorá televízia, ale keď mi povedali, koľko dielov za koľko dní, tak mi to prišlo tak postavené, že nikto nemá šancu to urobiť dobre a že je vlastne úplne jedno, kto to robí. Je to ako keby som stolárovi povedal: „Vyrob mi stoličku za hodinu a pol!“ On ju vyrobí, ale neviem, či by som na nej chcel sedieť. Pravdupovediac veľa neviem o seriálovej tvorbe na Slovensku z vnútra.

Vieš si predstaviť, že by ťa to napĺňalo, robiť niečo také?
Ja si myslím, že by som to vlastne ani nevedel robiť.

Ktorí filmári ťa ovplyvňujú, domáci alebo zahraniční?
Čo znamená ovplyvňujú?

Že ti ich filmy niečo hovoria a že si povieš, že toto je cesta, ktorou by som sa aj ja možno mohol uberať, čo sa týka nakrúcania filmov...
Takých je strašne veľa. Ovplyvnil ma Stano Párnický už len tým, že som bol päť rokov v jeho ročníku a celý ten čas som pociťoval z jeho strany veľkú dôveru. Určite ma ovplyvnili ďalší ľudia, ktorí ma dlhšie, alebo kratšie učili na škole ako Martin Šulík, Miloslav Luther, Paľo Korec, Robo Šveda a ďalší. Ovplyvnilo ma, že som bol v ročníku Jánosa Szásza a Attilu Janischa, keď som jeden rok študoval réžiu na Filmovej a televíznej univerzite v Budapešti. To sú filmári, ktorí ma ovplyvnili priamo. A potom vo filmových kluboch a na DVD ma ovplyvnili iní.

Čo ťa naučili?
To sa podľa mňa nedá takto vymenovať, že ma naučili svietiť alebo že ma naučili používať kameru ... To ako keby si sa pýtal, že čo ma naučili rodičia.

Možno je ešte zaujímavá otázka, či sa dá filmová réžia naučiť? Keď budeš päť rokov chodiť na VŠMU, budeš vedieť nakrúcať filmy?
To neviem. To, že je nejaká škola, kde máš index a za filmy dostávaš známky, to je trocha bizarné. Keď to porovnám s právom alebo medicínou, kde sa na vysokej škole naučíš zákony alebo že ktorá žila je ktorá, je pomerne absurdné, že sa učí aj filmová réžia. Ale svet funguje v nejakom systéme, takže sú aj filmové vysoké školy a sú dobré na to, že si tu beztrestne alebo bez nejakých vážnych následkov môžeš vyskúšať veci, a druhá vec, na čo je dobrá, je, keď sa tam vytvorí nejaká platforma, kde sa tí budúci režiséri, kameramani (...) postretávajú. A samozrejme v lepšom prípade tu stretneš ľudí, ktorí ťa ovplyvnia ako som už spomínal.

Vieš si predstaviť seba ako učiteľa na takej škole? Čo by si hovoril študentom?
Seba ako učiteľa si neviem veľmi predstaviť (smiech). Podľa mňa by sa študenti mali hrať a pozerať veľa filmov.

Na VŠMU sa pozerá veľa filmov?
V porovnaní s Budapešťou oveľa menej.

Chcel by si na záver ešte niečo dodať?
No keďže som režisérom toho filmu, tak mňa volajú na rozhovory a píšu, že to je môj film, čo nie je pravda. Na tom filme spolupracovalo veľa ľudí. Herci a štáb, ako spoluscenársita Marek Leščák, produkčná Katarína Krnáčová, kameraman Milan Balog, zvukár Dušan Kozák, strihači Maroš Šlapeta a Zuzana Cséplő, kostýmová výtvarníčka a scénografka Erika Gadus, herci ako Béla Várady, Attila Mokos, Xénia Molnár, Zuzana Mauréry, Anna Ferenczy, Milan Vojtela, Ábel Csekes, Barborka Illithová a mnoho ďalších ľudí, ktorí tento film robili za symbolickú korunu, vlastne už euro. Najmenej a zároveň najviac, čo môžem urobiť je, že im poďakujem ešte raz. Takže ďakujem.

Ja ďakujem za rozhovor.

V Bratislave, 6. mája 2010.

Fotografie v texte pochádzajú zo stránky občianskeho združenia Mphilms.

Najlepšie knihy o filme

2010-05-12T08:33:00.002+02:00

Prestížny britský magazín Sight and Sound vyhlásil anketu o najlepších knihách o filme. Na prvom mieste sa ocitla mne doteraz neznáma publikácia Davida Thompsona - A Bibliographical Dictionary of Film (pokiaľ viem, v slovenskom alebo českom preklade nevyšla). O druhé miesto sa podelili tri knihy. Bressonove Poznámky o kinematografe vydalo české vydavateľstvo Dauphin. Francúzsky režisér v nich predstavuje svoju tvorivú metódu a názory na film ako umenie. (Dnes už bude asi problém knihu zohnať inak ako v antikvariátoch. Platí však, že by mala byť povinným čítaním pre každého, kto sa o film kinematografiu /resp. kinematograf, v Bressonovom podaní/ zaujíma, či už z praktického alebo teoretického hľadiska. A vôbec nie len ako historická kurozita.)

Tiež na druhom mieste sa umiestnili: The American Cinema: Directors and Directions 1929 - 1968 Andrewa Sarrisa a Hitchcock Françoisa Truffauta. (Druhá menovaná sa objavila aj v našom prostredí - v roku 1987 vyšla v Československom filmovom ústave pod názvom Rozhovory Hitchcock Truffaut v preklade Ljubomíra Olivu.) Na treťom mieste tróni stálica Andrého Bazina Čo je to film? (Vyšla v roku 1979 Československom filmovom ústave, tiež v preklade Olivu.)

Komentáre a úryvky z jednotlivých kníh sa dajú nájsť na stránkach magazínu, úvod Nicka Jamesa k ankete taktiež. V tlačenom júnovom čísle budú k dispozícii aj výbery jednotlivých hlasujúcich v ankete.

Umrel William Lubtchansky

2010-05-06T08:43:00.000+02:00

V utorok 4. mája 2010 umrel francúzsky kameraman William Lubtchansky (nar. 26. október 1937). Nebol pri vzniku novej vlny ako Raoul Coutard, no s jej čelnými predstaviteľmi (Rivette, Godard, Truffaut) pracoval na ich neskorších filmoch.

Osobne som ho začal registrovať vďaka Rivettovej Krásnej hašterilke (La belle noiseuse, 1991). Lubtchanského práca na tomto filme ma fascinovala a fascinuje dodnes. Jeho úžasné, do detailov premyslené pohyby kamery, dodávajú inak pomerne ťažkému filmu ľahkosť a vzdušnosť a majstrovsky evokujú nálady prostredia a procesu vzniku majstrovského diela.

S Rivettom pracoval aj na ďalších jeho filmoch: z tých čo som videl za pripomenutie stojí rozhodne Príbeh Marie a Juliena (Histoire de Marie et Julien, 2003), z ktorého je aj nasledujúci klip. Ten je perfektnou ukážkou Lubtchanského živej kamery a jej prínosu pre film s tajomnou atmosférou (tak veľmi typickou pre Rivetta).

Lubtchansky s Rivettom nakrútil aj jeho zatiaľ posledné dva celovečerné filmy - Nesiahajte na sekeru (Ne touchez pa la hache, 2007) a 36 Vues de Pic Saint-Loup (2009).

S Nadine Trintignantovou pracoval Lubtchansky na To sa stáva iba druhým (Ça n'arrive qu'aux autres,1971). Marcello Mastroianni a Catherine Deneuvová tu stvárnili manželský pár, ktorému náhle umrie dcérka. (Film bol inšpirovaný skutočnou udalosťou - režisérke a jej manželovi - známemu hercovi Jean-Louisovi Trintignantovi - umrela v roku 1969 dcéra Pauline.) Lubtchansky sa v tomto prípade do značnej miery podieľal na vytvorení dojmu partnerskej intimity.

Z ďalších filmov: Zachráň si, kto môžeš (život) (Sauve qui peut (la vie), r. Jean-Luc Godard, 1980), Žena od vedľa (La femme d'à côté, r. François Truffaut, 1981) či Shoah (r. Claude Lanzmann, 1985).

Filmografia Williama Lubtchanského.

Ďakujem, dobre v súťaži Cinéfondation na 63. MFF Cannes 2010

2010-04-21T09:26:00.002+02:00

Film Mátyása Priklera Ďakujem, dobre (2009) sa dostal do najužšieho výberu 13 filmov uvádzaných v súťažnej sekcii Cinéfondation na 63. MFF Cannes 2010. Do súťaže bolo prihlásených celkovo 1600 filmov z filmových škôl z celého sveta. Predsedom poroty, ktorá bude tieto filmy hodnotiť, je známy režisér Atom Egoyan. Ocenenia budú vyhlásené 21. mája.

Zoznam ostatných vybraných filmov je k dispozícii na stránke festivalu.

Otec mojich detí

2010-04-18T19:15:00.008+02:00

Na nedávno skončenom 12. Medzinárodnom festivale frankofónneho filmu v Bratislave bol uvedený film režisérky Mie Hansen-Løvovej Otec mojich detí (Le père de mes enfants, 2009). Z celého festivalu bol pre mňa najpodnetnejší, donútil ma rozmýšľať o ňom pár dní. Možno ani nie tak tým, aký je skvelý/úžasný/geniálny (...), pretože to si o ňom rozhodne nemyslím. Napriek tomu otvára dosť otázok na to, aby som mu venoval pozornosť.

(Zdroj: Les films du losange)

(V nasledujúcich riadkoch sa venujem podrobnostiam zo zápletiek jednotlivých filmov.)

Keďže ide o v mnohých ohľadoch pomerne osobný projekt, dovolím si na úvod pár slov o režisérke. Začínala ako herečka vo filmoch Oliviera Assayasa Fin août, début septembre (do slovenčiny by sa to dalo preložiť ako: Koniec augusta, začiatok septembra, 1998) a Les destinées sentimentales (2000). S Assayasom vytvorili pár aj v skutočnom živote a obaja prispievali do prestížneho francúzskeho filmového magazínu - Cahiers du cinéma. Celovečerným debutom režisérky je Všetko je prepáčené (Tout est pardonné, 2004). (Film sa hral na FIFFBA 2008, no tam mi ušiel.)

Vo svojom druhom dlhometrážnom filme Hansen-Løvová spracúva skutočnú udalosť z jej okolia. Vychádza zo samovraždy obesením producenta Humberta Balsana, ku ktorej došlo v jeho kancelárii 10. februára 2005. Béla Tarr spomína:

"...náš francúzsky producent Humbert Balsan (Tarrovi produkoval Muža z Londýna /A Londoni férfi, 2007/ - pozn. aut.) spáchal samovraždu, samozrejme nie kvôli filmu, mal svoje súkromné dôvody. (...) Ale musím vám povedať, bol to hororový príbeh. Nebol to iba producent, kto umrel, ale zároveň aj môj priateľ. A viete, keď váš priateľ spácha samovraždu, vždy sa cítite trochu vinní. Vedel som, že som mu nič nespravil, ale, viete, vždy sa cítite..."

(z rozhovoru uverejného pod názvom Načúvanie životu v časopise Kino-Ikon, č. 1/09, s. 126)

Avšak späť k Hansen-Løvovej. Tá údajne Balsana stretla začiatkom roku 2004, pričom vraj chcel produkovať jej prvý film. V každom prípade, ako vraví sama režisérka

"tento film som nenapísala z vďačnosti, ale kvôli osobnosti Humberta Balsana. Išlo z neho také výnimočné teplo, elegancia a aura. Jeho energia, vášeň pre filmy a citlivosť, ktoré som považovala za nepremožiteľnú vnútornú krásu, ma priviedli k napísaniu tohto filmu. Samozrejme, je tu aj jeho samovražda. Pocity zlyhania a zúfalstva, ktoré odhaľuje, sú zdrcujúce, no nenahrádzajú to ostatné."

(z rozhovoru v presskite filmu)

Toľko teda k inšpirácii Otca mojich detí. V istom zmysle som trochu preskočil v čase dopredu: k samovražde hlavného protagonistu (vo filme sa volá Grégoire Canvel a hrá ho Louis-Do de Lencquesaing) dôjde až v polovici rozprávania. Dovtedy nás režisérka (obdivuhodne zručná a istá v inscenovaní a v rozvíjaní príbehu) oboznamuje s jeho základnou situáciou. Jeho spoločnosť Moon Films sa topí v dlhoch a koniec tejto krízy sa zdá byť v nedohľadne. Grégoire odmieta predať svoj katalóg, už aj tak zaťažený hypotékami, pretože to by znamenalo, že všetko, čo doteraz spravil, všetky filmy, ktoré vďaka jeho podpore uzreli svetlo sveta, to všetko by bolo zbytočné. Pritom ak sa pozrieme na jeho osobný život, ak ho násilne oddelíme od toho profesionálneho, tam vidíme jeden ohromný úspech: rodinu, milujúcu manželku Sylviu (Chiara Casseliová) a tri dcéry. (Tiene /?/ z minulosti sa pripomenú až neskôr.) Zdá sa však, že Grégoire nie je schopný vyrovnať sa s pracovným neúspechom a tak sa zastrelí. Druhú polovicu Otca mojich detí venuje Hansen-Løvová vykresleniu života pozostalých.

(Zdroj: Les films du losange, copyright: Carole Bethuel)

Hansen-Løvovej film sa vpisuje hneď do viacerých registrov, ktorých kontexty by som tu rád aspoň v hrubých obrysoch načrtol. V uplynulých dvoch rokoch som zaregistroval dva výrazné filmy s námetom straty partnera: Tichý chaos (Caos calmo, 2008) Antonella Grimaldiho, uvádzaný na MFF Bratislava 2008 a Svetlo v tme (Comme une étoile dans la nuit, 2008) Reného Féreta - ten bol zase uvádzaný na 11. FIFFBA 2009. No a druhým motívom hodným pozornosti je, zdá sa mi, manželstvo filmára. V tomto ohľade sa dá do hry vtiahnuť - áno, zas a znovu - Godardove Pohŕdanie (Le mépris, 1963).

Aby som zbytočne neunavoval opisom východísk a základných rozdielov medzi tromi filmami s témou smrti partnera, pripravil som tabuľku, v ktorej sú tieto zaznačené (zväčší sa po kliku na ňu).

Práve tieto prvky definujú tvar jednotlivých filmov z hľadiska rozprávania a komunikovania významov. Začnem od konca tabuľky: pozícia smrti na časovej osi rozprávania. Umiestnenie tejto udalosti sa ukazuje ako zásadná voľba. Z nej totiž vyplýva zameranie rozprávania. Konkrétnejšie povedané: Tichý chaos zobrazuje prakticky výlučne vyrovnávanie sa pozostalých (v tomto prípade otca a dcéry) s danou situáciou, v Otcovi mojich detí sledujeme najprv vykreslenie Grégoirovej situácie a jeho vzťahov a až v polovici filmu dochádza k presunu pozornosti na pozostalých no a nakoniec Svetlo v tme je celé o príprave na smrť, ktorá nastáva až v závere. V istom zmysle sa dá povedať, že táto dramaturgická voľba ovplyvňuje perspektívu rozprávania. V Tichom chaose je jednoznačne dôraz kladený na Pietra (Nanni Moretti) a jeho prežívanie, v Svetle v tme sa Féret usiluje akoby balansovať medzi Annou (Salomé Stéveninová) a Marcom (Nicolas Giraud). (V druhom menovanom ich iba v pár scénach vnímame ako indivídua, zvyšok filmu naznačuje ich nerozlučnosť: je to síce Marc, kto umiera, no situácia Anny nie je kvôli jej láske k nemu jednoduchšia. Ona prežije a bude musieť vyplniť prázdnotu vytvorenú jeho neprítomnosťou. Láska k druhému nie je povýšená nad samotný život, no za daných okolností je celkom určite jeho centrom.)

(Zdroj: Wide Management)

Otec mojich detí je v tomto ohľade, zdá sa, pri porovnaní s ostatnými dvomi filmami nejednoznačnejší. Názov síce naznačuje pohľad Sylvie, no Hansen-Løvová sa ním nenecháva spútať, skôr naopak. Hoci vo filme nikde nie je priamo potvrdená prítomnosť figúry rozprávača, teda aktívneho elementu (trebárs náhlym vstupom do deja či použitím nejakého scudzovacieho efektu, ako to zvykol robiť napr. Godard - vrátane už spomínaného Pohŕdania), odstup, z akého je príbeh podávaný, neumožňuje celkom identifikovať perspektívu v prospech jednej z postáv. Táto nemožnosť je podmienená aj rozvrhom rozprávania (Grégoirova polovica príbehu a Sylviina a detí). Samozrejme, ide o legitímny postup a voľbu na strane Hansen-Løvovej, nie každé rozprávanie musí mať fixný, nemenný uhol pohľadu. Obzvlášť film ako médium pohľadu par excellance sa s tým dokáže pohrávať a dosahovať najrôznejšie výsledky. A predsa neurčitosť a "prelietavosť" pohľadu stojí, domnievam sa, za zmienku v prípade, že názov odkazuje k niečomu celkom inému. (V prípade naratívneho filmu sa premenlivý uhol pohľadu týka hneď viacerých rovín: technickej - kameraman môže divákovi sprostredkovať rôzne uhly pohľadu (subjektívny pohľad osoby, neosobný pohľad, ...) a, povedzme, roviny rozprávania: rôznymi nástrojmi sa dá dosiahnuť evokácia pohľadu jednej alebo viacerých postáv v priebehu filmu (zmnožená perspektíva - jednu a tú istú situáciu vidíme akoby očami rôznych postáv - napríklad povestná tanečná scéna v Satanskom tangu /Sátántangó, 1994/ Bélu Tarra). V počiatkoch dejín kinematografie zvykli niektorí teoretici filmu považovať premenlivé hľadisko za jeden z "odlišovacích prvkov" medzi médiom filmu a divadlom.)

K ďalším položkám v tabuľke: spôsob úmrtia ovplyvňuje roviny a témy, ktoré filmy vyjavujú. Nehoda v Tichom chaose je zvýraznená skutočnosťou, že v momente, keď umierala jeho vlastná žena, Pietro zachraňoval život inej. Tá neskôr opätovne vstúpi do jeho života, dokonca medzi nimi dôjde k erotickému zážitku (otvorená scéna ich styku, ktorá naznačovala motívy pomsty a násilia, teda temnejšie podtóny erotiky, sa stala údajne tŕňom v oku Vatikánu, no Grimaldi si ju presadil). Viac než akákoľvek iná sa tu otvára otázka hodnoty života, prítomnosti druhého človeka pre mňa (pre Pietra, samozrejme). Všetko Pietrove konanie po strate manželky je jednoznačnou odpoveďou na ňu. Centrom jeho života sa stala dcérka Claudia. Pietro deň čo deň vysedáva na lavičke v parku pred jej školou, čaká, až mu zakýva z okna. Sleduje vzorce pohybov a premien v okolí, pravidelných návštevníkov parku (dievča s veľkým psom, psotihnutý chlapec mávaním reagujúci na pípanie Pietrovho auta). Postupne sa rozšíri chýr o jeho novom "pracovisku" a tak ho sem chodia navštevovať aj jeho kolegovia (Pietro pracuje zjavne na vysokom poste v leteckej spoločnosti, v rámci ktorej má prísť čoskoro k veľkej fúzii s inou).

(Zdroj: Bacfilms, fotograf: Alberto Novelli)

Svetlo v tme a Otec mojich detí otvárajú zase otázky morálky: morálky smrti (prečo musí umrieť mladík, na začiatku vzťahu, ešte predtým, než mal napríklad možnosť založiť rodinu, hoci to plánoval?), respektíve morálky indivídua (prečo sa zabil?). Poukazujú na to napríklad tieto citáty z filmov:

"Vaša láska dodala smrti ohromný rozmer, urobila ju krásnou a vznešenou, aj keď je nespravodlivá a hrozná." (citát z príhovoru lekárky počas Marcovho pohrebu)

"Zaprel nás, uprednostnil prázdnotu." (slová Grégoirovej dcéry)

V poslednom citovanom výroku sa ozýva túžba po láske, ktorá by dokázala prekonať vôľu k smrti. Dcéra túži, aby láska jeho otca k nej a zvyšku rodiny bola dôvodom ďalej žiť, pokračovať, aby bola dostatočným naplnením na to, aby odvrátila túžbu po prázdnote vyvolanú profesionálnym (a veľmi osobne chápaným) nezdarom.

Určite som tu nevyčerpal všetky detaily možností porovnania Otca mojich detí, no predsa len preskočím k druhému registru, do ktorého sa film vpisuje. Kľúčom je tentokrát manželstvo filmára. Ako exemplárny príklad mi slúži Godardove Pohŕdanie. Opäť začnem tabuľkou.

Myslím, že východiská porovnania sú načrtnuté zreteľne. Obidva filmy sa zaoberajú krízou: Hansen-Løvová začína u muža, jeho osobná (profesionálna) kríza sa prenáša do vzťahu k manželke a rodine celkovo. Godard (vychádzajúc z Moraviovho románu) postupuje naopak - kríza v manželstve sa premieta do výkonu profesie. Východiskom krízy je v oboch prípadoch smrť, líši sa "obeť" krízy. Veľmi provokatívnou otázkou však je: aké špecifiká manželstva filmára Otec mojich detí a Pohŕdanie vyjavujú?

Domnievam sa, že tým najhlavnejším, je narušenie partnerskej/manželskej intimity. (V oboch prípadoch sa filmu venuje muž: Grégoire ako producent, Paul /Michel Piccoli/ je scenárista.) Grégoire je buď mimo domu, alebo sa prakticky nedokáže odlepiť od telefónu. Vyhrážky Sylvie, že ak neprestane neustále telefonovať, odíde z dovolenky, sa ukazujú celkom márne. Paula a jeho ženu Camille (Brigitte Bardotová) sledujeme v momente intimity v úvodnej scéne. (Mimochodom, ide o scénu, ktorú Godard do Pohŕdania pridal na želanie producentov: namietali, že vo filme nie je dostatok sexu. Už v 60. rokoch platilo - sex predáva - a Godard mal k dispozícii dosť veľký rozpočet na to, aby producentom záležalo na komerčnom úspechu projektu.) V priebehu rozprávania do ich vzťahu postupne rôznymi spôsobmi vstupujú: producent Jerry Prokosch (Jack Palance), tlmočníčka Francesca (Giorgia Moll) a režisér Fritz Lang (hrá sám seba). V scéne, kde sú opäť Paul a Camille osamote vo svojom byte, je úvodná rozprava o tom, ktorú časť tela Camille Paul miluje najviac, nahradená pátraním po zdroji Camillinho pohŕdania Paulom. Akoby sa prerušená intimita nedala obnoviť, vstupom tretej (štvrtej, piatej, ... - film je kolektívne umenie, filmár vždy prichádza do kontaktu s množstvom ľudí) osoby medzi manželov sa do vzťahu dostáva cudzorodý rozvratný prvok.

Paul a Camille v kúpeľni (Camille číta knihu o Fritzovi Langovi).

Zdroj: Studio Canal Collection.

Ako vyplýva z vyššie uvedenej tabuľky, vyústenie krízy vzťahu je v rámci daných filmov odlišné vo viacerých motívoch. Príčinami a následkami Grégoirovej samovraždy som sa zaoberal už skôr, preto prejdem rovno k Pohŕdaniu. Camille sa v závere filmu rozhodne opustiť Paula a odchádza s Prokoschom preč z vily na Capri (pôvodne sem prišli aby Paul mohol pracovať s Fritzom Langom na scenári k filmu o Odyseovi). Počas jazdy v luxusnom automobile sa im však prihodí nehoda, pri ktorej obaja umierajú. Godard sa už nijako nevracia k Paulovi, ako pokračuje jeho príbeh sa môžeme iba domnievať. (Principiálnym rozdielom medzi Otcom mojich detí a Pohŕdaním teda je skutočnosť, že Grégoire sa rozhodol ukončiť vlastné trápenie s umením, ktorému sa venuje, kdežto Paulovi umrela manželka, no on sa môže venovať práci filmára ďalej.)

Dodatok - 28. mája 2010: Na stránke Mubi vyšiel celkom zaujímavý rozhovor Daniela Kasmana s Miou Hansen-Løvovou pod názvom La dolce Mia.

Oficiálny výber 63. MFF Cannes

2010-04-15T19:08:00.011+02:00

Na dnešnej tlačovej konferencii ohlásili zloženie jednotlivých porôt a oficiálny výber filmov na 63. Medzinárodnom filmovom festivale v Cannes, ktorý sa bude konať v dňoch 12. - 23. mája 2010. Výber zahŕňa hlavnú súťažnú sekciu, ďalej sekciu Un Certain Regard a filmy mimo súťaž.

Porota súťaže hraných filmov

Tim Burton - prezident
Kate Beckinsalová - herečka - Veľká Británia
Giovanna Mezzogiornová - herečka - Taliansko
Alberto Barbera - riaditeľ Museo Nazionale del Cinema - Taliansko
Emmanuel Carrere - spisovateľ, scenárista, režisér - Francúzsko
Benicio Del Toro - herec - Portoriko
Victor Erice - režisér - Španielsko
Shekhar Kapur - režisér, herec, producent - India

Porota Cinefondation a krátkych filmov

Atom Egoyan - prezident - režisér - Kanada
Emmanuelle Devosová - herečka - Francúzsko
Dinara Droukarovová - herečka - Rusko
Carlos Diegues - režisér - Brazília
Marc Recha - režisér - Španielsko

Porota Un Certain Regard

Claire Denisová - prezidentka - režisérka - Francúzsko

Súťaž hraných filmov

Tournée (Tour / Turné, r. Mathieu Amalric)
Des hommes et des dieux (Of Gods and Men / O bohoch a ľuďoch, r. Xavier Beauvois)
Hors la loi (Outside the Law / Mimo zákon, r. Rachid Bouchareb)
Biutiful (r. Alejandro González Iñárritu)
Un homme qui crie (A Screaming Man / Muž, ktorý kričí, r. Mahamat-Saleh Haroun)
The Housemaid (Slúžka, r. Sangsoo Im)
Copie conforme (The Certified Copy / Overený doklad, r. Abbas Kiarostami)
Outrage (Pobúrenie, r. Takeshi Kitano)
Poetry (Poézia, r. Chang-dong Lee)
Another Year (Ďalší rok, r. Mike Leigh)
Fair Game (Férová hra, r. Doug Liman)
You. My Joy (Ty. Moja radosť, r. Sergei Loznitsa)
La nostra vita (Náš život, r. Daniele Luchetti)
Utomlyonnye solntsem 2 (Burnt by the Sun 2 / Unavení slnkom 2, r. Nikita Mikhalkov)
La princesse de Montpensier (Princezná z Montpensier, r. Bertrand Tavernier)
Loong Boonmee Raleuk Chaat (Uncle Boonmee Who Can Recall His Past Lives / Strýko Boonmee, ktorý sa dokáže rozpamätať na svoje minulé životy, r. Apichatpong Weerasethakul)

Doplnky a zmeny (26.4.2010)

Film Rizhao Chongqing (Chongqing Blues, r. Xiaoshuai Wang) mal byť pôvodne v sekcii Un Certain Regard, no nakoniec bol presunutý do súťaže.

Do súťažnej sekcie bol ešte pridaný Szelíd teremtés - A Frankenstein-terv (Tender Son - A Frankenstein Project / Nežný syn - Projekt Frankenstein, r. Kornél Mundruczó).

Un Certain Regard

Blue Valentine (Smutný Valentín, r. Derek Cianfrance) - debut
O Estranho Caso de Angélica (Angelica / Angelika, r. Manoel de Oliveira)
Les amours imaginaires (Heartbeats / Imaginárne lásky, r. Xavier Dolan)
Los labios (The Lips / Pery, r. Ivan Fund, Santiago Loza)
Simon Werner a disparu (Simon Werner zmizol, r. Fabrice Gobert) - debut
Film socialisme (Film Socialism / Film Socializmus, r. Jean-Luc Godard)
Unter dir die Stadt (The City Below / Mesto pod tebou, r. Christoph Hochhäusler)
Rebecca H. (Return to the Dogs) (Rebecca H. (Návrat k psom), r. Lodge Kerrigan)
Pál Adrienn (Adrienn Pál, r. Ágnes Kocsis)
Udaan (r. Vikramaditya Motwane) - debut
Marti, dupa craciun (Tuesday, After Christmas / Utorok, po Vianociach, r. Radu Muntean)
Chatroom (Chatovacia miestnosť, r. Hideo Nakata)
Aurora (r. Cristi Puiu)
Ha Ha Ha (r. Sangsoo Hong)
Life Above All (Život nadovšetko, r. Oliver Schmitz)
Octubre (r. Daniel Vega) - debut
R U There (r. David Verbeek) (Pozn.: Všetky informácie pochádzajú z presskitu dostupného na oficiálnej stránke festivalu. Prepisy mien som ponechal v podobe, v akej sa tam objavujú; v niektorých prípadoch som zmenil poradie - krstné meno - priezvisko. Slovenské preklady názvov filmov sú mojím "dielom".)

Pár komentárov

V oficiálnom výbere sa neobjavujú filmy Tree of Life (Strom života) Terrenca Malicka či A Torinó ló (The Turin Horse / Turínsky kôň, r. Béla Tarr). O oboch sa viac či menej otvorene špekulovalo ako o jedných z hlavných kandidátov na nomináciu do súťažnej sekcie. Ich absencia sa teda dá vysvetliť rôzne: je možné, že do festivalu nebudú hotové (Malick aj Tarr sú filmári, ktorí si zvyknú dať načas), rovnako tak sa objavili dohady o tom, či nebudú pridané do výberu na poslednú chvíľu, ak by sa ich tvorcom predsa len podarilo dokončiť.

Výber samotný ťažko možno hodnotiť vopred. V dvoch hlavných sekciách sa objavujú mená viac či menej notoricky známe, ale aj celkom neznáme. "Národnostne" je výber pestrý (hoci nebyť novinky Douga Limana by USA vyšli prakticky naprázdno). Situáciu v tomto ohľade pre Američanov zachraňujú aspoň Woody Allen a jeho You Will Meet a Tall Dark Stranger (Stretneš vysokého tmavého cudzinca) a Oliver Stone s pokračovaním Wall Street s podtitulom Money Never Sleeps (Peniaze nikdy nespia).

Ceny budú udelené na slávnostnej ceremónii 23. mája.

Štatistika roku 2009

- vrátane Marché du film (filmový trh, ktorý sa koná počas festivalu) bolo v Cannes uvedených 999 celovečerných a 47 krátkych filmov

- festivalu sa zúčastnilo dokopy 4245 novinárov a technikov, z toho 1892 bolo francúzskych, 2353 zahraničných a celkovo tu bolo zastúpených 84 krajín

- bolo vydaných 24 827 akreditácií pre profesionálov

- medzi nimi boli najpočetnejšími tieto skupiny: autori - režiséri (1153), distributéri (4277) a producenti (4333)

- podľa regiónov: Francúzsko: 10667, USA: 2616, Európa: 8343, Afrika: 309, Stredná a Južná Amerika: 456, Kanada: 361, Východná Ázia a Oceánia: 1497, Blízky východ a Stredná Ázia: 578; celkovo sa zúčastnilo 115 krajín

Werner Herzog, jaskyňa a 3D

2010-04-13T07:57:00.001+02:00

Herzog hovorí:

Zhrnutie: "Nemôžete nakrútiť film ako Rašómon v 3D. Bodka. Radšej dajte ruky preč od toho."

Božský v Nostalgii

2010-04-06T09:01:00.002+02:00

Zajtra, 7. apríla 2010, sa o 19:00 bude v Nostalgii premietať Božský (Il divo, 2008) Paola Sorrentina. Na pozornosť mimoriadne náročný film režiséra vynikajúcich Dôsledkov lásky (Le conseguenze dell'amore, 2004) vychádza zo života (najmä teda politickej kariéry) bývalého talianskeho premiéra Giulia Andreottiho. Božský si v roku 2008 odniesol Cenu poroty z festivalu v Cannes (pričom bol nominovaný na Zlatú palmu a pred niekoľkými rokmi si tam Dôsledky lásky vyslúžili nomináciu na Zlatú kameru).

Božský podľa Jana Švábenického.

Dodatok 19. 6. 2010: Božský sa začal predávať na DVD v sieti Levné knihy v ČR, je možné, že sa čoskoro objaví aj v slovenskej predajni.

Bude Frankofónny festival

2010-04-03T09:56:00.003+02:00

FEBIOFEST skončil iba prednedávnom a na obzore je už ďalší festival, tentoraz zameraný takmer výlučne na produkciu frankofónnych krajín, najmä teda Francúzska. Bude sa konať v dňoch 8. - 13. apríla 2010 v bratislavskom Palace Cinemas Polus. V krátkosti predstavím zopár filmov, ktoré by som si nechcel nechať utiecť, prípadne odporučím tie, čo som už videl (presný rozpis premietaní s časmi ešte nie je známy, tak len dúfam, že sa nebudú príliš prekrývať.)

Zo sekcie Predpremiéry som mal možnosť vidieť Hadewijch a Proroka. Zatiaľ posledný film Bruna Dumonta o mladej adeptke na členstvo v mníšskom ráde, ktorej láska k Bohu prechádza zaujímavým vývojom, je prenikavou a provokatívnou štúdiou fenoménu viery (nielen, ale aj) v súčasnom Francúzsku. Dumont pracuje s množstvom klišé, pričom mnohé z nich posúva až ad absurdum s cieľom znepokojiť diváka a vyvolať diskusiu o mimoriadne komplexných a naliehavých problémoch a otázkach. Domnievam sa, že napriek vyhranenému, zdanlivo realistickému režijnému štýlu, nie je možné Hadewijch chápať na tejto úrovni, skôr naopak. Dokonca si myslím, že Dumontov film sa tomu rôznymi spôsobmi a náznakmi bráni. Bez prezradenia pointy iba dodám, že záver je podľa mňa znepokojivý v tom, že ponúka viacero rôznych interpretácií. Tak ako v iných Dumontových filmoch aj tu platí, že pasívny divák si s Hadewijchom zrejme neporozumie. O to zaujímavejšie diskusie môže podnietiť na strane vnímavého publika. Pripájam odkaz na celkom zaujímavý rozhovor s Dumontom k tomuto filmu.

Dôvody, prečo sa podľa mňa oplatí zájsť na Proroka, nájdete nižšie na blogu, takže k ďalším filmom. V sekcii Panorama sa bude premietať Diaľnica (A l'origine, 2009) Xaviera Gianolliho. Režisér v celovečernom filme debutoval aj u nás pred rokmi uvádzanými Žiadostivými telami (Les Corps impatients, 2003), ktoré sa mi vtedy veľmi páčili, hoci neviem, ako by som na ne reagoval dnes. V každom prípade, Diaľnica bola minulý rok na festivale v Cannes nominovaná na Zlatú palmu a herečka Emmanuelle Devos (mne známa najmä vďaka filmom Arnauda Desplechina - Kráľovia a kráľovná /Rois et reine, 2004/ a Vianočná rozprávka /Un conte de Noël, 2008/) zaň získala Cézara za najlepší ženský herecký výkon vo vedľajšej úlohe.

Od Andrého Téchiného som videl síce iba Schôdzku (Rendez-vous, 1985) s mladučkou Juliette Binocheovou a Jeanom-Louisom Trintignantom, no na jeho novinku Dievča z vlaku (La fille du RER, 2009) som celkom zvedavý. Film má rozprávať o dievčati, údajnej obeti napadnutia černochom a Arabom. V tomto prípade však neexistujú žiadne dôkazy, podporujúce jej verziu udalosti. Vo filme si zahrala legenda francúzskeho filmového herectva - Catherine Deneuve a herečka izraelského pôvodu Ronit Elkabetz (minulý rok bol na FIFFBA uvádzaný pôsobivý film Sedem dní /Shiva, 2008/, ktorý nakrútila spolu so svojim bratom Shlomim /a stvárnila v ňom jednu z hlavných postáv/).

A ešte k dvom dámam: Catherine Deneuve účinkuje aj v Matkách a dcérach (Mères et filles, 2009) režisérky Julie Lopes-Curvalovej. Mladá a tehotná Audrey (Marina Hands - predviedla vynikajúci výkon v Lady Chatterley /2006/ Pascale Ferranovej), momentálne žijúca v Kanade, prichádza do rodného francúzskeho mesta. Dozvedá sa o príbehu jej starej mamy, ktorá odišla od rodiny a nikdy sa nevrátila. Treťou zaujímavou herečkou v obsadení filmu je Marie-Josée Croze. Slovenskí díváci si ju môžu pamätať napríklad zo Schnabelovho Skafander a motýľ (Le Scaphandre et le papillon, 2007) Juliana Schnabela, kde stvárnila jednu z ošetrovateliek Jeana-Dominica Baubyho (Mathieu Amalric). Okrem toho sa objavila aj v trileri Nikomu to nepovedz (Ne le dis à personne, 2006) Guillauma Caneta známom aj z našich videopožičovní či v Spielbergovom Mníchove (Munich, 2005). No a Ronit Elkabetz sa predstaví aj vo filme Jaffa (2009) režisérky Keren Edayovej. Tá si odniesla za svoj celovečerný debut Môj poklad (Or / Mon trésor, 2004 - uvádzaný aj na FIFFBA 2008) Zlatú kameru z Cannes ako aj Veľkú cenu z MFF Bratislava (na našom domácom festivale boli okrem režisérky ocenené aj herečky - práve spomínaná Ronit Elkabetz a Dana Ivgy, ktorá tiež hrá v Jaffe). V režisérkinej novinke ide o mladú dvojicu: Mali a Toufik tajne pripravujú svadbu. Mali je dcérou Rouvena, ktorý prevádzkuje v meste Jaffa, prezývanom aj Nevesta mora garáž a zamestnáva práve Palestínčana Toufika a jeho otca Hassana. Medzi Meirom, bratom Mali a Toufikom vzrastá napätie...

O filme Cesta na druhú stranu (L'Enfance d'Icare, 2009) som nepočul doteraz prakticky nič. Z dostupných informácií vyplýva, že ide o celovečerný debut rodáka z Bukurešti Alexandra Iordachescuho a zároveň tu svoju poslednú rolu vytvoril Guillaume Depardieu (napríklad Nesiahajte na sekeru /Ne touchez pas la hache, 2007/ Jacquesa Rivetta), syn legendárneho Gérarda, ktorý umrel 13. októbra 2008. Inak sa so smrťou skutočnej osoby spája film režisérky Mie Hansen-Love - Otec mojich detí (Le Père de mes enfants, 2009). Film vychádza z tragickej udalosti samovraždy producenta Humberta Balsana (v roku 2005 sa obesil vo svojej kancelárii v Paríži). Produkoval napríklad Muža z Londýna (A Londoni férfi, 2007) Bélu Tarra - k tejto téme sa Tarr vyjadril aj v interview, ktoré mi poskytol (pozri: Načúvanie životu. Rozhovor s Bélom Tarrom, Kino-Ikon 1/09.) Film si vyslúžil celkom priaznivé recenzie vo francúzskych médiách a zvýšenú pozornosť mu venovali aj v Sight and Sound-e (marec 2010). Pre mňa osobne jedno z najväčších lákadiel frankofónneho festivalu.

Tiež prevažne pozitívne recenzie si od francúzskych médií vyslúžil Yuki a Nina (Yuki & Nina, 2009) dvojice režisérov Hippolyta Girardota a Nobuhira Suwu. (Girardot je pomerne známy herec, z filmov z posledných pár rokov: už spomínané Lady Chatterley a Vianočná rozprávka či Tichý chaos /Caos calmo, 2008/ Antonella Grimaldiho - uvádzaný na MFF Bratislava 2008.) Deväťročnej Yuki, dcéry francúzsko-japonského manželského páru, sa rozvádzajú rodičia. Yuki sa na protest proti odchodu s matkou do Japonska uchýli spolu so svojou najlepšou kamarátkou Ninou k úteku do lesa. Článok o filme.

Cenami ovenčený kanadský príspevok Zabil som svoju matku (J'ai tué ma mère, 2009) Xaviera Dolana uzatvára môj výber z festivalovej sekcie Nové svety.

Z dokumentárnej sekcie môžu byť zaujímavé tituly: Ples herečiek (Le Bal des actrices, 2009) od Maïwenn, triapolhodinová História izraelskej kinematografie (Historia Shel Hakolnoah Israeli, 2009) Raphaëla Nadjariho. Asi už len zo zotrvačnosti sa chcem pozrieť na Tŕň v srdci (L'Epine dans le coeur, 2009) Michela Gondryho. Večný svit nepoškvrnenej mysle (Eternal Sunshine of the Spotless Mind, 2004) som videl hádam 4 či 5 krát a nikdy ma nenudil, no jeho ďalšia tvorba mala podľa môjho názoru zostupnú tendenciu, pričom Prosíme pretočte (Be Kind Rewind, 2008) je celkom nevýrazný a nezáživný počin. Možno je to iba môj predsudok, no voľajako sa mi nechce veriť, že by sa Gondry ešte dokázal vyrovnať Večnému svitu (alebo aspoň Block Party /2005/ - po filmárskej stránke nijako zásadnému, no pozitívnou energiou nabitému dokumentu o veľkom hip-hopovom koncerte).

Oproti minulým rokom festival rozšíril ponuku slovenských filmov zaradených do programu. Tento rok majú diváci možnosť vidieť úspešné dokumenty Ako sa varia dejiny (2009) Petra Kerekesa, Hranica (2009) Jaroslava Vojteka, Osadné (2009) Marka Škopa, Slepé lásky (2008) Juraja Lehotského, ďalej dva filmy Viery Čákanyovej (študentka dokumentu na pražskej FAMU) - 100 dní (2009) a Alda (2009) a hraný Pokoj v duši (2009) Vlada Balka. Táto sekcia je zrejme adresovaná najmä záujemcom o domácu tvorbu spomedzi príslušníkov lokálnej francúzskej komunity.

Boj o moc

2010-03-31T17:57:00.001+02:00

Devätnásťročný Malik prichádza do väzenia odslúžiť si vymeraný šesťročný trest za napadnutie policajta. Vidíme ho, ako spoznáva obyvateľov inštitúcie, zvyká si na život určovaný uzavretým a presne rozdeleným priestorom a súborom jednoduchých, no účinných pravidiel. Veľmi skoro pochopí, čo sa od neho očakáva, akú rolu tu má hrať. Prechádza vývojom, z ustráchaného a bitého nováčika sa stáva tým, kto vie udrieť v pravom čase na správnom mieste a zhromažďuje tak čím ďalej, tým viac moci.

V Audiardovom Prorokovi (Un prophète, 2009) je väzenie zobrazené ako pole označovania a boja o moc. Zdanlivo jednoduchá, lineárne rozvíjaná zápletka sa v rukách zručného režiséra mení na komplexný obraz štruktúr, vzťahov a napätí medzi jednotlivými jeho prvkami. Prostredie, kde sa odohráva Malikov vzostup, nie je bezvýraznou kulisou osudov postáv, práve naopak, je aktívnym, určujúcim faktorom, a to na mnohých úrovniach. Stačí si všimnúť len to, akým spôsobom je priestor väzenia štruktúrovaný, a ako sa doň vpisuje už spomínaný boj o moc. Nejde o konflikt zákona s ne-zákonom, protichodnými silami, zreteľne oddelenými mrežami. Dozorcovia sú často spojencami väzňov, sú to figúrky, ktorými sa dá rôznym spôsobom manipulovať. Inou perspektívou by mohla byť etnická príslušnosť - Arabi verzus Korzičania, no ani to nie je rozhodujúci moment. Malik to v jednom okamihu otvorene prizná: Nehrám za žiadnu stranu, hrám sám za seba. Boj o holý život z úvodu rozprávania je v tejto chvíli dávno zabudnutý, cieľom je ukoristiť čo najviac moci, ovládnuť celý priestor väzenia, donútiť väzňov rešpektovať ho, báť sa ho, stať sa tým, kto vydáva rozkazy. Pobytom tu sa totiž nič nekončí, skôr naopak, nadobudnutá moc sa automaticky prenesie do sveta tam vonku.

Keďže nemám dostatok priestoru venovať sa aj vedľajším témam diela (napríklad vzťah vedenia/vzdelania a moci, priepustnosť ohraničeného a stráženého priestoru či spôsob označovania prostredníctvom tiel), ani porovnávať Proroka s inými snímkami s podobným námetom z posledného obdobia (Hlad, Bronson /Bronson; 2008/), pripomeniem len hlavné piliere filmu. Rozprávanie je lineárne, no elipsovité, medzery pohlcujú rôzne dlhé úseky času. Malika sledujeme počas celých šiestich rokov jeho trestu (otvára sa tak aj možnosť uvažovať o jeho dospievaní, premene z mladíka na muža). Hoci sa film tvári jednoznačne realisticky (ak ešte dnes tento pojem vôbec čosi znamená) a kamera neuhne ani pred drastickejšími výjavmi, dochádza tu k dôslednému prepletaniu s Malikovou takpovediac mystickou skúsenosťou. Audiard a jeho spolupracovníci sa s týmto motívom šikovne pohrali a výsledkom je, že dva na prvý pohľad opačné princípy sú do seba vklinené, prerastajú sebou navzájom, obtáčajú sa okolo seba. Kľúčom sa tvorcom stali jednoduché, no nápadité, nie nutne trikové riešenia záberov a scén, spočívajúce okrem iného v onom doslovnom význame francúzskeho mise-en-scène, teda vkladaní na scénu/do scény. Režisér sa opiera aj o herectvo Tahara Rahima a Nielsa Arestrupa. Rahim ako Malik s prehľadom zvláda na stvárnenie náročný prerod, využívajúc rôzne zložky herectva - reč, mimiku, gestá, rôzne druhy pohybov. Vyhýba sa pritom trpiteľským, či naopak, prehnane tvrdým pózam, čo je zrejme aspoň do určitej miery zásluhou Audiardovho vedenia herca. Arestrup si vo filme zahral Malikovho mentora, Korzičana Césara Lucianiho, jeho výkon je snáď rovnako pôsobivý ako Rahimov.

Kvalitné remeselné zázemie, zručná réžia, poctivo napísaný a vyrozprávaný príbeh s presahom. To sú hlavné pozitíva Proroka, oceneného minulý rok na festivale v Cannes a nedávno aj na francúzskych Cézaroch. A aj keď nejde o film prelomový, za návštevu kina rozhodne stojí.

Recenzia vyšla pôvodne v časopise Film.sk, č. 4/2010. Ďakujem Simone Nôtovej-Tušerovej za možnosť zverejniť ju aj tu.

P.S.: Film Prorok bude najbližšie uvádzaný počas nadchádzajúceho Medzinárodného festivalu frankofónneho filmu (8. - 13. apríl 2010, Palace Cinemas Polus, Bratislava).

Následne film vstúpi do slovenskej klubovej distribúcie 15. apríla 2010 (distribučná spoločnosť - ASFK).

Obrázky v texte pochádzajú z webu spoločnosti Aerofilms, ktorá film distribuuje v Českej republike. Profil filmu na ich webe.

Čakanie na Bielu stuhu

2010-03-25T09:08:00.006+01:00

Snáď onedlho konečne uvidím Hanekeho Bielu stuhu (viď. predchádzajúci post). Čakanie na film som si skrátil článkom s názvom Morbidní Babička?, v ktorom autor porovnáva v hrubých obrysoch nemeckú a českú recepciu filmu. Celkom zaujímavé čítanie...

V článku sa zároveň odkazuje na materiál vydaný Spolkovou centrálou pre politické vzdelávanie, tzv. Filmheft. Materiál má slúžiť ako pomôcka pre učiteľov, ktorí by chceli "použiť" Hanekeho film ako nástroj pri výučbe. Celý Filmheft je k dispozícii na webe organizácie.

Dodatok (26. marca): Včera poobede som narazil ešte aj na článok Zdeňka Holého v Cinepure č. 68 s názvom Česká stuha, kde sa taktiež zaoberá domácim (českým) kritickým prijatím filmu. Z krátkeho komentára niekoľkých recenzií dospieva k záveru, že tamojšia filmová kritika má problémy vysporiadať sa s "moderným európskym filmom". Ktovie ako by dopadla pri podobnom skúmavom pohľade tá slovenská...

Bude FEBIOFEST

2010-03-20T06:50:00.003+01:00

Piatok 26. marca 2010 oficiálne začne bratislavská (a tým pádom aj slovenská) časť 17. Medzinárodnej prehliadky filmu, televízie a videa - FEBIOFEST 2010.

Filmov je na programe počas šiestich dní celkom dosť, program aj katalóg sú voľne k dispozícii, takže vyberať je z čoho aj ako.

Uvádzam len pár filmov, ktoré by som určite chcel vidieť ja osobne, keď mi vyjde čas.

Vojdi do prázdna Gaspara Noého (Soudaine le vide/Enter the Void, 2009) - čakal niekto po Zvrtátenom (Irréversible, 2002) niečo iné ako škandál? Reakcie sú rozporuplné, zmiešané, ale vidieť to chcem určite.

Hadewijch - medzi Kristom a Alahom (Hadewijch, 2009) - na filmy Bruna Dumonta som už akosi zotrvačne zvedavý.

Svätá tráva (Tatarak, 2009) - od viacerých, čo to už videli, som na to počul samé chvály.

Biela stuha (Das weisse Band, Eine deutsche Kindergeschichte, 2009) - jeden z najúspešnejších európskych filmov minulého roka a jeden z mojich restov. To, čo som mal možnosť vidieť z tvorby Michaela Hanekeho obdivujem a som veľmi rád, že sa dostáva aj on do povedomia aspoň určitej skupiny divákov na Slovensku. Iste, je to provokatívny tvorca (na MFF Bratislava sa z projekcie Caché hojne odchádzalo), ale práve v tom je jeho sila.

Polytechnique (Denis Villeneuve, 2009) - spracovanie masakra na École Polytechnique v Montreali v 1989.

Hoci som tie filmy už videl, nedá mi tu nespomenúť domáce Arsy-Versy Mira Rema (2009), Ilju (2010) Ivana Ostrochovského a Ďakujem, dobre Mátyása Priklera (2009). Ak ste nevideli, oplatí sa, aj keď ide o krátke filmy, ich kvality sú nesporné.

No a na záver som si nechal "to svoje": jednou z programových sekcií je aj profil maďarského režiséra Miklósa Jancsóa, ktorý som pomáhal zostavovať. Ak všetko vyjde podľa plánov, Miklós Jancsó osobne uvedie svoj film Pánov lampáš v Budapešti (Nekem lámpást adott kezembe az Úr Pesten, 1998) dňa 28. marca 2010 (nedeľa) v bratislavskom Zrkadlovom háji. Okrem toho by som rád upozornil na Jancsóove skvelé filmy Beznádejní (Szegénylegények, 1965), Červený žalm (Még kér a nép, 1971) či Elektra a jej pravda (Szerelem Elektra, 1974).

Obrázky v texte pochádzajú z webu spoločnosti Artcam, ktorá filmy distribuuje v Českej republike.

Filmy z Cannes online

2010-03-19T09:02:00.001+01:00

Na webe http://www.theauteurs.com/stellaartois sa dá do júna (zadarmo) vidieť výber z filmov, ktoré sa premietali na festivale Cannes (treba sa však registrovať).

Pre náš región sú k dispozícii: Europa (1991),Tanečnica v tme (Dancer in the Dark, 2000) a Dogville (2000) Larsa von Triera, Roegov Walkabout (1971), Sokurovova Ruská archa (Russkij kovčeg, 2002) a Nobody Knows (Dare mo shinarai, 2004) Hirokazua Koreedu.

Nech sa páči, príjemné zážitky s online kinom.

Celovečerné filmy v 2-4 minútach

2010-03-19T08:16:00.008+01:00

Objavil sa nový trailer na zatiaľ posledný Godardov celovečerný počin - Film Socialisme. Možno nie je príliš originálny, no predsa: divák má možnosť vidieť celý film. Bohvie kedy (a kde) sa film bude dať vidieť bez funkcie fast forward, na http://www.imdb.com/, ani na http://www.allocine.fr/ dátum premiéry nie je uvedený a stránka producenta hlási "in production".

Tak aspoň takto zatiaľ, koho to zaujíma.

(Ako bonus - repete traileru na De Palmovu Femme Fatale.)